O tom, že ak chceme niečo užitočného vykonať pre verejné dobro, musíme najskôr zboriť stenu závisti. A o tom, ako si má rozumná vláda počínať pri napadnutí.
V jednej etape rímskych dejín sa vzbúrili Etruskovia a dovtedajší spojenci Ríma Latinovia sa spojili s ich úhlavnými nepriateľmi – Volskami. Senát túto situáciu považoval za veľmi vážnu a očakával ťažkú vojnu, na ktorú bude potrebné sa pripraviť. Navrhol tribúnom, že nebudú postupovať ako inokedy v podobných situáciách a nebudú menovať diktátora, lebo konzulom bol v tom čase Camillus – muž mimoriadne vhodný na vedenie takej vojny. Tribúnovia nenamietali a konzul, ktorý sa v minulosti už viackrát osvedčil, začal organizovať obranu. Sám prevzal velenie vojska, ktoré malo vyraziť proti Eruskom, proti Latinom a Hernikom mal vojsko viesť Quintius Servilius a obranu Ríma dostal na starosť Lucius Quintius. Jeden z tribúnov, Horatius, dostal na zodpovednosť zbrane, potraviny a všetky vojnové potreby a Cornelius prevzal správu mesta. Týmto rozdelením úloh a zodpovednosti sa Camillovi podarilo zlomiť hrot závisti. Výmenou za poslušnosť dostali tribúni právo veliť iným.
Na tom vidíme, ako si vážený muž múdrou taktikou otvára cestu k uskutočneniu všeobecne prospešných zámerov.
Závistlivcom je jedno, že by sami nedokázali niečo veľkého realizovať a obetujú hoci aj vlasť, aby v tom zabránili schopnejšiemu. Niekedy takúto prekážku závisti odstránia mimoriadne udalosti samy. Pud sebazáchovy zatlačí závisť do úzadia a ľudia idú dobrovoľne za tým, kto ich môže zachrániť. Je dobré, ak ide o takého slávneho a váženého muža ako bol Camillus, ktorého nebola hanba poslúchať. Inokedy zas násilná či náhodná prirodzená smrť závistlivcov odbremení vodcu od nutnosti vysporiadať sa s nimi.
V prehnitých republikách, kde sa závistlivci nezastavia pred ničím, a kde často nepomôže ani náhoda, ani šikovná taktika, nezostáva vodcovi nič iného a musí sa ich zbaviť násilím ešte skôr, než začne plniť svoje poslanie. Aj v biblii nájdeme príklad v Mojžišovi, ktorý musel pobiť mnoho závistlivcov, aby mohol svoje blahodarné zákony a nariadenia uviesť do života.
Čo sa týka vlastného mesta Ríma, Camillus dobre vedel, že chaotická, improvizovaná a neorganizovaná obrana je nanič. A že ani taký bojovný národ, akým boli Rimania, nie je možné ponechať samého na seba a že je veľmi nebezpečné dať zbrane do rúk neorganizovaného ľudu. Preto napriek protestom v senáte dal vykonať všeobecnú mobilizáciu v meste a toto vojsko podriadil Luciovi Quintiovi.
Kto si nezoberie príklad z Camilla, nikdy sa neubráni.
Dodatok Mariána Moravčíka
Ani v slovenskej politike nemusíme chodiť ďaleko po príklady „závistlivcov“, ktorí majú ohromné ambície viesť štát, ale už preukázali nulové schopnosti v kombinácii s odhodlaním hoci potopiť republiku, ak nebudú pri kormidle oni. Keby mali aspoň tie schopnosti, tak by sa s nimi dalo dohodnúť delegovaním určitých úloh a zodpovednosti, ale aj Machiavelli nám dáva poučenie, že za určitých okolností nie je iné východisko, len ich nejakým spôsobom „upratať“ tam, kde nemôžu škodiť.
