Kto chce kam…
Ten sa tam dostane aj sám bez cudzej pomoci…
Včera som pozerala kúsok filmu o Božene Slančíkovej Timrave „Šiesta veta“, v ktorom bola znázornená časť jej života na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Najviac ma však zaujal vtedajší život nášho národa, ktorý ju inšpiroval k napísaniu jej literárnych diel.
Premýšľala som o tom, kam sa posunul náš národ za to viac ako storočie, ktoré uplynulo od obdobia stvárneného vo filme, pretože pri jeho pozeraní som cítila, ako keby sa všetko začalo opakovať.
Znova je plný „Ťapákovcov“, ktorým vyhovuje život v intelektuálnej lenivosti, duševnej a duchovnej slepote a mravnom úpadku.
Znova je plný „malých ľudí“, ktorí sa servilne poklonkujú falošným elitám za prázdne potľapkanie po pleci.
Znova je plný tých, ktorí sa chcú za každú cenu vyrovnať tým hore a platia za to obrovskú cenu, pretože ich život napokon uvláči ako splašený kôň…
V skutočnosti sa celý národ a náš štát ocitol v takejto situácii… Ľudia sa veľmi chceli vyrovnať „tým vyspelým, tam hore“ a nevážili si to, čo mali. Nevážili si prácu vlastných rúk a znova začali pohŕdať múdrosťou a mravnosťou a skutočnými autoritami národa a štátu.
Znova sa dostali do doby poroby nielen mravnej a duchovnej biedy, ale mnohí aj tej hmotnej, keď im oči zastrela ľahostajnosť a apatia. Vôbec im neprekáža, že „učitelia národa“, ktorí by mali byť vzdelancami a prirodzenými autoritami sú lumpi a darebáci a národ musia vzdelávať „šustri s dobrým srdcom“ – samoukovia, ktorým nie je ľahostajný jeho osud.
Áno… Aj náš národ a tento štát sa dostali tam, kde chceli byť. A dnes vidíme následky vyrovnávania sa „tým vyspelým, tam hore“. Náš národ spolu so štátom pomaly a bolestivo zomierajú, presne tak ako beztvará hmota, ktorá ostala z človeka, ktorého uvláčil splašený kôň…
Kto sa nepoučil z chýb minulosti, musí sa z nich poučiť v budúcnosti, ak nejaká bude….
Devana
Slnovratovo 6. január 2023
