J. W. Goethe: Dobrák a Dobráčka

Je zajtra sviatok Martina.
Dobráčka muža ľúbi si,
nuž pečie koláč bielučký
i smaží v rajnici.

Keď zadul vietor divoký u002du002d
v posteli ležia už;
„Vstaň, žienka, dvere zarigľuj,“
hovorí dobrý muž.

„Veď som si sotva vydýchla,
a už mám zasa vstať;
nevstanem, čo by sto rokov
mali tu vrzgotať.“

Napokon stávku dohodli,
ustatí od sporu:
Kto prvý slovko prerečie,
zasunie závoru.

Vandrovní dvaja vošli dnu
okolo polnoci.
Ohnisko vyhasnuté, tma
a čudno akosi.

„Ký že je toto čertov kút?
Ste doma a či nie?“
No odpovede nepočuť,
dvere sú na vine.

Keď zjedli koláč bielučký,
vrhli sa na posúch.
Dobráčka v duchu kľaje ich,
no nahlas ani muk.

Vtom jeden jedák ozve sa:
„Smädí ma, kamarát!
Tu v skrini vonia voľačo,
čo každý chlap má rád.

Fľaštičkou dobrej pálenky
zvlažíme si pažerák.
Ja podám tebe a ty mne
a potom naopak.“

Tu skočí Dobrák z postele
a zhrmí ako hrom:
„Kto vypije mi pálené,
zaplatí životom!“

Dobráčka sťaby zbohatla,
skočila vrtko tiež:
„Tys‘, Dobrák, prvý preriekol,
nuž zavrieť dvere bež!“

(preklad Ján Kostra)