Ivan Franko: Lámači skál (úryvok)

My uverili sme, že granit skalných opách
rozbiť a rozdrviť vie naša mocná päsť,
že krv a kosti, čo sme zanechali v kopách,
vydláždia cestu a tou cestou v našich stopách
bude môcť nový svet a šťastný život prejsť.

A vedeli sme, že svet tam za horami,
čo zanechali sme pre prácu, putá, pot,
tam oplakávajú nás ženy, deti, mamy,
a dielo našich rúk tam preklína aj s nami
zlobivý nepriateľ a s ním náš vlastný rod.

Všetko sme vedeli – aj dušu zabolelo,
aj srdce pukalo, aj prsia zvieral žiaľ!
No kliatby, žiaľ a bôľ, čo stravoval nám telo,
nepohli nikoho z nás zradiť svoje dielo
a v rukách kladivo z nás každý udržal.

A takto ideme, súc dohromady skutí
posvätnou ideou – a v rukách kladív tiaž.
Hoci sme prekliatí a svetom zabudnutí,
my skalu lámeme, čo pravde bráni v púti,
šťastný ľud príde sem po našich kostiach až.

_{(v preklade Ľubomíra Feldeka,
Lámači skál je najznámejšia báseň Ivana Franka)}