Ilustračný obrázok: Pixabay
Z nebeskej klenby jedna z hviezd raz na zem
spadla. Rovno do tíšiny nevädzí a myrty.
A dlho hľadela vraj na tú lúčnu báseň.
na svet náš zázračný a tajomný a skrytý.
Zďaleka niesla sa zvonkohra čistej spieže
ponad zem stíšenú a hviezda plná blaha
hľadela na žriebä, čo po lúčine sviežej
bežalo do diaľky, až ta, kam obzor siahal.
A všetko pozemské, domčeky, šará húska,
letiacia do noci, tak zmámili jej kameň,
že viac už nechcela vrátiť sa k svojim družkám,
zostala hviezdou len, čo spadla z nebies na zem.
Háfiz, Slávik zo Šírázu (1300-1389)
Zo zbierky „Perly a ruže" (1962)
Preklad: Ivan Kupec
Pridaj komentár