Dobre už bolo, alebo je šanca, že ešte bude?

Naša súčasnosť je presýtená mnohými problémami, ktorých koreň sa nachádza v strate rešpektovania základných predpokladov ľudského spolužitia. V strate úcty k životu ako celku i miznúcej ochoty dorozumieť sa.

V našom vedomí, tak dominuje rýchlosť, strach a hľadanie chýb mimo seba. Bezbrehé a kontinuálne používanie negatívnych myšlienkových a emočných vzorcov v spoločnosti sa odzrkadľuje vo verbálnom marazme a negatívnom prostredí medziľudských vzťahov.

Toto rezultuje aj v eskalácii agresie v medzinárodných vzťahoch.

Pripomína mi to posledné kŕče starého sveta založeného na animálnom poňatí života, kde víťazí mocnejší, silnejší, bezcitnejší. Prial by som si, aby sa svet 21. storočia spamätal a dôrazne si pripomenul skutočnosť, že civilizovaný svet ľudí je postavený na ľudských zákonoch a nie na zákonoch divých zvierat. Verím, že sa celospoločenská klíma viac ukľudní a začneme sa k sebe samým, sebe navzájom a prostrediu správať citlivo, zdravo a konečne normálne.

To si však vyžaduje okolo seba vytvoriť prostredie úcty a hodnotné vzťahy. A to v konečnom dôsledku dáva väčšiu šancu na to, aby sa život prežíval do hĺbky. Je to možnosť porozumieť tomu, čo je najdôležitejšie…

Dušan Piršel

Vidím tieto problémy ako oveľa menej komplikované. Svet je dnes primitívne infantilný. Predovšetkým západný a Západom ovládaný svet. Spoločnosť nechala ľudí v stave večnej, nadržanej a nezodpovednej adolescencie. Mladí ľudia nie sú naučení prevziať zodpovednosť za svet, dokonca nie sú naučení niesť dôsledky svojich vlastných skutkov. Počítajú s tým, že čokoľvek zbabrú, tak sa to nejako urovná bez ich pričinenia a oni nemôžu za nič, lebo sú len deti a majú len práva.

Práve dnes som kdesi videl správu, že v Nemecku bola demonštrácia niekoľkých stoviek (údajne dospelých) ľudí, ktorí sa identifikujú ako psi a dožadovali sa svojich práv. Zrejme k tým právam patrí aj to, že každý z nich sa môže ľubovoľne vyšpiniť na verejnom priestranstve a za každým musí chodiť niekto, kto to vyzbiera. Takto to končí, keď sa to preženie s bezstarostným detstvom. Lebo aj moje vnučky vedia, že hra je len „akože“ a že má svoje hranice, za ktorými je dospelácky svet.
Zato tí človeko-psi tie hranice zotreli.

Záverom teda dobrá správa.
Treba mladých naučiť stať sa dospelými. Nie je to jednoduché, ale predsa ľahšie ako urobiť zo zvierat ľudí.