Ilustračný obrázok: Pixabay
Úvod autora:
Pred tromi rokmi som sa osobne zúčastnila spolu s kamarátmi z DAV DVA a SZPB osláv 75. výročia SNP v Banskej Bystrici. Dnes mali ľudia, ktorí si chceli uctiť pamiatku padlých hrdinov vstup na oslavu zakázaný. Prečo? Je zvláštne, keď vláda považuje občanov svojho štátu za extrémistov len preto, že si dovolili mať iný názor, ako šíri oficiálna vládna propaganda.
A o propagande bola časť besedy s historikmi, ktorú vysielala verejnoprávna RTVS. A práve vďaka dobovým dokumentom a informáciam, ktoré boli odvysielané, som mala pocit, že sme sa vrátili na Slovensku a v Česku do doby Protektorátu a Slovenského štátu, keď prevládala nacistická a fašistická propaganda, ktorej boli plné provládne médiá. Odvtedy premýšľam, že oba naše štáty sú protektorátmi, kde sú dosadené vlády, ktoré podliehajú a zodpovedajú sa “vyššej” moci, ktorá Slovensku a Česku vládne.
Fanatizmus slovenskej vlády, ktorá nepozvala zástupcov Ruska a Bieloruska na oficiálne oslavy SNP svedčí o jej servilnosti a lokajstve. A svedčí o tom aj to, že tieto vlády sú schopné pre ciele ktoré sledujú ich páni, nechať zničiť celý štát. Netrápi ich osud a budúcnosť občanov. Kým na jednej strane média spolu s politikmi šíria jednostrannú propagandu o konflikte na Ukrajine, súcitia s deťmi a štedro pomáhajú utečencom, na druhej strane prejavujú neuveriteľnú ľahostajnosť, ba až bezcitnosť voči slovenským deťom, ktoré cielene pripravujú o budúcnosť.
Budú aj naše deti zomierať kvôli “vyšším záujmom” mocenských elít, alebo budú trénované v špeciálnych táboroch, aby nenávideli iný národ, tak ako to bolo zdokumentované v článku pod názvom “Ako trávia letné prázdniny ukrajinské deti? Vojenským výcvikom!”, ktorý vyšiel pred piatimi rokmi v denníku Pravda a bol základom mojho nasledujúceho zamyslenia.
Deti a vojna…
Ako dieťa som sa veľmi bála vojny a obavy z nej mám doteraz. Pred tými viac ako štyridsiatimi rokmi boli spomienky na vyčínanie nacistov a fašistov ešte veľmi živé. Naši starí rodičia a aj rodičia zažili vojnu na vlastnej koži, niektorí dokonca aj obe.
Rozprávali nám o tom, čo reálne prežili. Rozprávali o krutosti, biede, strachu a my sme túžili po tom, aby už nikdy nič také nebolo.
Nedávno som sa prechádzala po Duklianskom pamätníku. Určite ho mnohí poznajú a boli sa prejsť aj Údolím smrti.
Samotný pamätník dýcha zvláštnou atmosférou. Šum stromov, ktoré ho obkolesujú vytvára pocit pokoja.
Len vojenská technika a novovybudované bunkre pripomínajú to, čo sa tam dialo pred niekoľkými desaťročiami.
Stretla som tam zopár rodín s deťmi, možno to bol len bežný výlet a možno zobrali svoje deti na miesta, kde padli ich príbuzní.
Turisti z Čiech a Poľska sú na týchto miestach častými návštevníkmi.
Hrozba vojny je stále reálna a mnohé deti ju zažívajú aj dnes.
Pred pár dňami na Pravde vyšiel článok o tom, ako deti na Ukrajine trávia prázdniny v tábore, kde majú vojenský výcvik a učia ich nenávidieť iný národ. Učia ich nenávidieť krajinu, ktorá vybojovala mier pre celú Európu. Vedia tie deti, ktoré sa hrajú na vojnu, ako trpia deti v Donbase?
Vedia vôbec, že toto besnenie podporuje ich vláda a celá „demokratická“ Európa?
Ako može niekto podporovať zabíjanie detí?
Ako môže niekto podporovať utrpenie iných?
Ako môže niekto zabíjať deti samotné, alebo zabíjať ich dušu ?
Je leto, prázdniny, deti by sa mali hrať a nie sa učiť bojovať a nenávidieť.
Devana
Slnovratovo 9. august 2017
