Ilustračný obrázok: Dafnis a Chloé – Louise Marie-Jeanne Hersent-Mauduit Wikipedia
Kapitola dvadsiata šiesta,
v ktorej Dafnis navštívi Dryada
a Dryas Lamóna.
Popasie Chloé, kým sa vzdiali. K dedine rázne vydá sa. Pastiersky svet je veľmi malý. Na humne nájde Dryasa. Pšenicu mlátia on aj Napa, Vytĺču klasy cepami. Zaujme Dafnis postoj chlapa, Návštevy dôvod oznámi: -Pozhovej, Dryas, vyčkaj málo, neprišiel som dnes náhodne. Stojí ak Chloé pred výdajom, hádam sa s tebou dohodnem. Mne ju daj, Dryas! Žnec som znalý, sadiť viem stromy, plúžiť zem, kozičkám mojim vždy sa darí, treba ak, révu orežem, Vo vetre zrno poprevievam, namnožím stádo na dvakrát… Nevanie z mojej huby prievan, chvália ma ľudia, otec, mať… Odchoval sám som capie plemä, nemusia cudzí kozy kryť, v pôde mi semä nezadrieme, viaže nás s Chloé Lásky niť… Mladý som, Dryas, plný sily. S tebou sme dobrí susedia. Chválami chlapi nešetrili, vždy o mne dobre povedia Pastieri, žneci, ratajovia… Ublížiť nedám slabšiemu. Nečuješ na mňa zlého slova. Pojať chcem Chloé za ženu. Nymfy chcú,´by sme boli svoji, Erós nám žičí, žičí Pán… Osud už naše duše spojil. O ruku včuľ sa uchádzam. Ovečka Chloé odkojila, čoby jej bola rodná mať. Kozí duch prúdi v mojich žilách. Nebudeš, Dryas, banovať. Sľúbia ti iní dačo iné – Kozy či ovce, býkov snáď… Minie sa zrno pri hydine, nebudeš mať to za postať. Odo mňa, Dryas, prijmi – aha! Tritisíc drachiem do dlane! Môjmu je srdcu Chloé drahá… -Dávaš mi celé imanie…! -Peniaze nie sú všetko, hádam… Zostanú aj tak v rodine, spojí ak naše rody svadba. Pravda je nielen vo víne. Otcovi, Dryas, ani slova neriekni! Ani Myrtale! Nech sa to medzi nami schová. Ľudia sú husi gágavé… Na osoh nech ti meštek padne, polepší tvojej chalupe, nikdy nech rod tvoj nie je na dne, v kolene nech ťa nelúpe… Dryada lapí, vyobjíma, Bozkáva Napu na tvári: -Prijmite ma jak svojho syna! S otcom len či sa podarí…? -S Lamónom ja sa dohovorím… – Dryada výkup oblaží. -Uložím mešec do komory, u vašich nech ma neťaží. K Chloinym darom do armary, ležali ktoré v jaskyni. S priateľom starým snáď sa zhvarím, prieku vám aby nečinil. ……………………………………………… Vykročí pravou – šťastnou nohou. Zosvatá mladých…čoby nie… Ťažšie sa orie s jedným volom. Človeka poznáš po čine. Pomáha Dafnis mlátiť Nape – Uviaže dosku za býka. Vytrúsia zrno klasy zlaté, za býkom foršt´ sa prešmýka… Nahliadne Dryas k Lamónovi – Merajú vrecká jačmeňa… -Úroda slabá, pes ju pobil..! Neveľa Lamón nameria… -Chudobný rok je na úrodu. -Rovnaké je to okolo. -Oral som, hnojil, vlažil pôdu – jačmeňa zžal som posporo… -Ťažko je, Lamón, rok je chabý… Dafnida daj nám za zaťa..! -Slobodní ste vy, my len rabi… Dokopy sa to nezráta… Za dievča dajú viac ti iní – Máme my sotva na chleba. -Z biedy ťa, Lamón, neobviním, drachiem mi tvojich netreba… Dokonca z mojich dám ti čosi – Dožičme mladým šťasteny. Na lôžko dievča priam sa prosí – Váš syn nech sa s ňou ožení! Od mala rástli spolu deti, rovnaký Boh bdie nad nimi, rovnaké slnko obom svieti. Krivda nech sa im nečiní. Chovajú spolu naše čriedy, pastierov lepších od nich niet. Chvíľami mladosť zanezbedí, rozplýva svet sa detských liet. Slepý by iba nepostrehol ľúbosti plné pohľady – Nemôžu jedno bez druhého, bez duše duša neladí. Ku sebe patria on aj ona, bývalo tak to od vekov. Prírode vyšli priamo z lona, spelosti džbán už natiekol. Krivého slova sme si, Lamón, neriekli nikdy ani my. Delili sme sa s každým málom, pred sebou sme si bez viny. Zoberie nech si Dafnis Chloé. Môže byť cudzí vrtichvost… Nepôjde ku vám na hotové – Dáme jej vena viac než dosť. Prevráva Dryas, ako môže, na mlyn sa slová poženú. Manželské žehná mladým lóže. Vynechá len tú odmenu… S odvetom Lamón ešte váha: „Bohatstvom Dryas nehýri… Dievčina milá, srdcu drahá… Inakšiu by on prichýlil!“ Dafnidov pôvod vše ho máta – „Bohatšiu chlapec zaslúži: Z purpuru pláštik, spona zlatá…“ O mori sníva v kaluži… Odvahu nemá vyriecť pravdu. Dobrého niet nad suseda. Škulinky vždy sa dáke nájdu. -Tak teda mladých dovedna… Cťou je nám, Dryas, prišiel že si. Vítaný si nám ako nik. Predkov dbáš našich na móresy. Dobrý je Dafnis čeľadník. Vždy sme si bližší ako iní. Poctivej ctíš si chudoby. Bohatstvo ľuďom starosť činí. Sám som si, čo mám, dorobil. Za všetko nech vás nymfy chránia, drží Pán ruku nad vami. Bola by svadba bez váhania, bohatstvo Lásku nemámi. Porodniť dom váš s chatou našou… Chloé je dievča v rozkvete. Počkajme ešte so sobášom. Bývava aj tak vo svete: Pastier som iba, bez slobody, drží ma v moci z mesta pán. Rozhodne ten, či sa to hodí. S rodinou jemu podlieham. Na jeseň dôjde, idú reči. Vyčkajme jeho súhlasu. -Zdravému umu sa to prieči. Všetko je, Lamón, dočasu… -Požijú nech si do jesene, akoby boli sestra – brat. Otvorí sobáš Lásky siene. Dovtedy osve budú spať. Rodom je Dafnis z vyššej kasty. Kam sa my dvaja hrabeme..? Čo, ak sa rodič bude hlásiť? Ako to pánom povieme? Naleje Lamón po pohári – Pravda je predsa vo víne. -Nech sa nám obom dobre darí. Nikoho Osud neminie… Lúčia sa starci, objímu sa, Spočinú málo v náručí. Prvšie jak bude plná misa, musí sa mlynár zamúčiť. ……………………………….. Dryovi slová Lamónove Nedajú zrazu pokoja: „Nevie sa, Dafnis, čí je, kto je?“ Záhada víri dokola. „Malého koza odchovala – Žičia mu teda Bohovia. Šíri sa o ňom samá chvála, starým sa pascom vyrovná. Milé má črty v svojej tvári, nie ako Lamón – orlí nos… Myrtala lysú hlavu halí. Mládenca vzali na milosť… Tritisíc drachiem… Odkiaľ že ich..? Peňazí nikdy nie je dosť.. Pre Chloé bude rúči ženích. V jeseni dá sa na známosť… Kto mu je otec..? Čieho rodu..? Pravdu má Lamón – bohatý… Vlastného čo sa zbavil plodu, pohodiac dieťa v úvratí..? Znamenia nechal – purpur, zlato… Rozlúskne či sa orieša..? Zvedieť by, veru, stálo za to, kto takto karty zamiešal? Veď ani Chloé nie je biedna. Odložil kto ju v jaskyni? Ku komu jej by stopa viedla? Nej vôči kto sa previnil?“ …………………………………… Do humna dôjde v rozjímaní. Beží mu Dafnis v ústrety. -S Lamónom sme už zosvataní. Len čo nám leto preletí, Veselie bude, jak sa sluší. Príde pán z mesta v jeseni. Na sobáš on dať súhlas musí. Bez toho rab sa nežení. Pravú ti, zať náš, ruku podám – Týmto ti Chloé prisľúbim. Aj ja viem, krv že nie je voda, nedobrý je, kto neľúbi. Nevyčká Dafnis pohostenie. Dobročin vždy sa zapije. Ozlomkrk poľom už sa ženie. Merkuje Chloé na nive. Bozkáva ju jak svoju ženu. Pred nikým Lásku netaja. Bije mu srdce iba pre ňu, Čoskoro vstúpia do raja… Odteraz robia všetko spolu – Kľagajú mlieko, kvasia syr, Obrúsok prestrú, sadnú k stolu… Z iskier sa ohník vyvatril. Kozľatá sajú ovčie matky, Jahňatá lezú pod kozy. Nahorklý Osud zas je sladký, Tváričku farbia mimózy. …………………………………… Vykročí pravou – šťastnou nohou – u Grékov bola šťastnou pravá noha, u Rimanov ľavá D r a g o /podľa Longa/ jeseň 2013 – zima 2014