Ilustračný obrázok: Dafnis a Chloé – Louise Marie-Jeanne Hersent-Mauduit Wikipedia
Kapitola dvadsiata štvrtá,
v ktorej sa pytači uchádzajú
o ruku Chloé.
Podáva Vesna ruku letu, Žblnkotá voda v prameni, Dokopy stáda sa im pletú, Pastierska hra sa nemení. Preberá Dafnis, Chloé spieva, Ozve sa slávik z húštiny, Sosna sa spevom rozochvieva, Pýria sa prvé maliny. Kúpu sa, myjú nahé telá, Cvrliká cvrček v obilí, Na venček deva kvety zbiera, Buzuki cikád ožili. Kobylky vedno naháňajú, Ráňajú zrelé ovocie, Líhajú pod dub lesa skraju, Rybka sa v riečke ligoce. Poležia holí – len tak tantria Nakrytí kožou od kozy. Na prahu raja planie vatra Ružovým kvietkom mimózy. Mohla by Chloé stať sa ženou. Ľaká sa Dafnis predstavy – „Sfarbí sa krvou dievčie telo…“ Zvalia sa jak prv do trávy. Pomenej Chloé naňho siaha, Pomenej jej to dovolí – Poprosí, ďalej aby ľahla. Nepôjdu s drevom do hory. S parobkom čo sa zrazu stalo? Väzí v tom aká záhada? „Neide lovec Lásky na lov… Hľadal čo, ďalej nehľadá…(?) Tvárička devy zrumenela. Na nič sa chlapca nepýta. Zavrú sa vrátka pre anjela, Usína ruža rozvitá. ………………………………… Deje sa jedno na pažiti, Iné sa chystá u Drya. Nejeden pytač len tak dychtí, Otčima rožkom opíja. O ruku prosia, nosia dary, Sľubujú toho ešte viac – Takto im káže návyk starý – Slovami chvály nešetriac. Prichodí rataj od susedov, Svatá sa roľník z diaľavy, Natiera motúz sladkým medom. S nevestou nik sa nebaví. Rada by Napa, už sa vrtí Na dary baba lakomá. Javí sa pytač tretí, štvrtý… Srdiečko Chloé zastoná. „Vydať ju náčim tahet z chaty, vyzrela ak už pre muža. Výkupným chyžu obohatí…“ Po inom starci netúžia… „Mladí si ešte nahonobia – len by sa ušiel bohatý. Môže pásť ovce každý žobrák. V svojom sa dievča nestratí.“ Priviedla Napa na svet syna. Povila dietko v sile liet. Boli by dary troškou z mlyna – V chudobe len by neumrieť… Inakší postoj Dryas prijme. Dary by sa aj hodili… Spomenie deň, keď do jaskyne Priviedol plač ho dievčiny. „Diadém zlatý, črievky zlaté, zdobená spona zo zlata. Kojila dieťa ovčia mater… Môže byť Chloé bohatá… Nájde sa rodič, prizná dcéru… Kráľovsky im sa odmení…“ Ženísi nadnes preč sa berú – Dôjsť môžu opäť v jeseni. Ukončí keď sa vinobranie, Nebude iné do trudu. Prežíva Chloé chvíle plané – „S Dafnidoim rátať – nebudú…(?)“ Vyzvedá dcéra, čo za plány… Napa to ani netají“ -Mládenci chodia po pýtaní – Pastieri, páni, rataji… Nikoho Dryas neodmieta, Odsúva iba na jeseň… Bez nej je pieseň o nej spetá. Život je razom planý sen… Rodičom spraviť musí kvôli – Premenia pannu na ženu… Poplakať ide do stodoly… Naráno stáda poženú. Pobadá Dafnis – nie je svoja… Pýta sa – ona nevraví. Nepokoj vliezol do pokoja. Končia sa hry a zábavy. Nesvieti šťastie v očiach devy, Pobledol úsmev na tvári. Neblažia lúku jarné spevy, Erótov dych sa vyparil. Po pravde keby prevravela, Krehučkú dušu znivočí. Spoľahu nieto na anjela. Dolieha smútok na oči. Nalieha Dafnis: -Čo je, milá..? (Nebodaj ho už neľúbi…?) -Sudba sa od nás odvrátila, Celý je život naruby… Rozpovie v slzách, čo sa varí, V rodine čo sa premieľa, Pytači sľúbia aké dary, Vybrať jej majú manžela… Ochabne telo, klesne hlava… Pohladí Chloé Dafnida… Na zemi sediac poplakáva, Bolí, čo oči nevidia… Nie je mu hnedka do píšťaly, Neskáču kozy veselé… Do duše sa mu žiaľa valí, Usadí mrak sa na čele. -Bez teba umriem, Chloé drahá… Pohynie stádo bez teba… Iný si k tebe bude ľahať… Uletí duch môj do neba… Hádovou prťou pôjdem, veru, zašuršia krídla Thanata… Nech si ma sily temna berú, zoberie nech ma zubatá… Privinie si ho Chloé k hrudi, Pobozká Lásku na oči… Čoby sa Dafnis razom vzbudil – Na rovné nohy vyskočí! -Či som len sprostý! Či som hlúpy! Pozná ma Dryas, Napa tiež. Ku vašim vstúpim do chalupy, Vypýtam si ťa bež čo bež. Čím som ja horší ako iní? Súdení sme si od mala. Pomaly melú Božie mlyny, Pretože Osud otáľa. ……………………………….. Múdrejšie ráno od večera, Múdrejší deň je od rána. Ožíva Nádej, Láska, Viera, Ovečky zas sa barania… Iné mu ešte hlavou lozí – Osloviť ako Lamóna? Čo na to rieknu jeho kozy? S výkupom jak sa pokoná? Bohatý nie je, drachmou smrdí.. Zverí sa sprvu Myrtale: -Oriešok, mama, lúskam tvrdý, Mal by som nerád na mále… Radi sa máme s dcérou Drya… -Odo mňa sa to neskrylo… -Za zaťa chcem, aby ma prijal. Vám by sa dievča ľúbilo… Vykúmaj, čo by tato na to, Svatanie či sa vydarí..? -Žijeme skromne, nebohato, No nie sme ani bedári… Uľahnú na noc. Dobrá mati Mužovi prosbu vyklopí: -Ženiť sa mieni syn náš zlatý, Dal by sa s Chloé dokopy… Novotu prijme Lamón chladno: -Dafnis a dcéra pastiera..? Nikdy by mi to nenapadlo – Po inej nech sa obzerá! „Boháč je rodom – pán či knieža… Ohlási raz sa rodina. Dôkazy zlaté hentam ležia…“ Na kozu Lamón spomína: „Kojila jak ho, telom hriala… Doniesol domov najdúcha, Myrtala dieťa vypiplala… Výchovné snáď mu prislúcha.“ Kúsoček pôdy rád by prijal, úrodnej zeme malý lán, O akom každý rataj sníva V nádeji, že raz bude pán. Do duše nazrie matka syna… „Ešte si siahne na seba… Ona sa bude cítiť vinná…“ Toto tu teda netreba..! Neriekne mu, čo Lamón vravel, Privije iné dôvody., Tušiac, čo nosí chlapec v hlave. Ťažko sa Láska rozchodí… -Hojnosťou, synu, nehýrime, Pred ľuďmi sa to neschová. Lopotí Lamón v lete, v zime, Bohatšia myš je chrámová. Hodilo by sa veno väčšie – Pomôže nech nám nevesta. Veď čo sa vlečie, neutečie – Prírastu by nám doniesla. Vyberie Dryas podľa darov. Kam sa my na nich hrabeme? Keby si prišiel ku nim s málom, od prahu preč ťa poženie. Otca nech Chloé uhovorí, Nepýtal aby priveľa. Spojili by sa naše dvory… S Lamónom veď sú priatelia… Ľúbi ťa Chloé, ty ju zase. Chudoba cti veď netratí. Kochá sa dievča v tvojej kráse. Netúži spávať s bohatým, Škaredým sťaby od šimpanza pochodil celý jeho rod, bola len aby plná špajza. Prídu ti moje slová vhod… Neverí sama, že sa zdarí, Dryada že to presvedčí, Vedno že budú hospodáriť. Matke sa Dafnis neprieči. Vzďaľuje sa mu jeho deva, Rozplýva dym sa v diaľave, Plačom sa duša rozochvieva. Chudobným byť je nezdravé. Usína doma v nepokoji. Na oči tlačí sa mu noc. Či mu žiť za to bez nej stojí? Modlí sa k nymfám o pomoc. ………………………………… Deje sa jedno na pažiti, Iné sa chystá u Drya. Nejeden pytač len tak dychtí, Otčima rožkom opíja. O ruku prosia, nosia dary, Sľubujú toho ešte viac – Takto im káže návyk starý – Slovami chvály nešetriac. Prichodí rataj od susedov, Svatá sa roľník z diaľavy, Natiera motúz sladkým medom. S nevestou nik sa nebaví. Rada by Napa, už sa vrtí Na dary baba lakomá. Javí sa pytač tretí, štvrtý… Srdiečko Chloé zastoná. „Vydať ju náčim tahet z chaty, vyzrela ak už pre muža. Výkupným chyžu obohatí…“ Po inom starci netúžia… „Mladí si ešte nahonobia – len by sa ušiel bohatý. Môže pásť ovce každý žobrák. V svojom sa dievča nestratí.“ Priviedla Napa na svet syna. Povila dietko v sile liet. Boli by dary troškou z mlyna – V chudobe len by neumrieť… Inakší postoj Dryas prijme. Dary by sa aj hodili… Spomenie deň, keď do jaskyne Priviedol plač ho dievčiny. „Diadém zlatý, črievky zlaté, zdobená spona zo zlata. Kojila dieťa ovčia mater… Môže byť Chloé bohatá… Nájde sa rodič, prizná dcéru… Kráľovsky im sa odmení…“ Ženísi nadnes preč sa berú – Dôjsť môžu opäť v jeseni. Ukončí keď sa vinobranie, Nebude iné do trudu. Prežíva Chloé chvíle plané – „S Dafnidoim rátať – nebudú…(?)“ Vyzvedá dcéra, čo za plány… Napa to ani netají“ -Mládenci chodia po pýtaní – Pastieri, páni, rataji… Nikoho Dryas neodmieta, Odsúva iba na jeseň… Bez nej je pieseň o nej spetá. Život je razom planý sen… Rodičom spraviť musí kvôli – Premenia pannu na ženu… Poplakať ide do stodoly… Naráno stáda poženú. Pobadá Dafnis – nie je svoja… Pýta sa – ona nevraví. Nepokoj vliezol do pokoja. Končia sa hry a zábavy. Nesvieti šťastie v očiach devy, Pobledol úsmev na tvári. Neblažia lúku jarné spevy, Erótov dych sa vyparil. Po pravde keby prevravela, Krehučkú dušu znivočí. Spoľahu nieto na anjela. Dolieha smútok na oči. Nalieha Dafnis: -Čo je, milá..? (Nebodaj ho už neľúbi…?) -Sudba sa od nás odvrátila, Celý je život naruby… Rozpovie v slzách, čo sa varí, V rodine čo sa premieľa, Pytači sľúbia aké dary, Vybrať jej majú manžela… Ochabne telo, klesne hlava… Pohladí Chloé Dafnida… Na zemi sediac poplakáva, Bolí, čo oči nevidia… Nie je mu hnedka do píšťaly, Neskáču kozy veselé… Do duše sa mu žiaľa valí, Usadí mrak sa na čele. -Bez teba umriem, Chloé drahá… Pohynie stádo bez teba… Iný si k tebe bude ľahať… Uletí duch môj do neba… Hádovou prťou pôjdem, veru, zašuršia krídla Thanata… Nech si ma sily temna berú, zoberie nech ma zubatá… Privinie si ho Chloé k hrudi, Pobozká Lásku na oči… Čoby sa Dafnis razom vzbudil – Na rovné nohy vyskočí! -Či som len sprostý! Či som hlúpy! Pozná ma Dryas, Napa tiež. Ku vašim vstúpim do chalupy, Vypýtam si ťa bež čo bež. Čím som ja horší ako iní? Súdení sme si od mala. Pomaly melú Božie mlyny, Pretože Osud otáľa. ……………………………….. Múdrejšie ráno od večera, Múdrejší deň je od rána. Ožíva Nádej, Láska, Viera, Ovečky zas sa barania… Iné mu ešte hlavou lozí – Osloviť ako Lamóna? Čo na to rieknu jeho kozy? S výkupom jak sa pokoná? Bohatý nie je, drachmou smrdí.. Zverí sa sprvu Myrtale: -Oriešok, mama, lúskam tvrdý, Mal by som nerád na mále… Radi sa máme s dcérou Drya… -Odo mňa sa to neskrylo… -Za zaťa chcem, aby ma prijal. Vám by sa dievča ľúbilo… Vykúmaj, čo by tato na to, Svatanie či sa vydarí..? -Žijeme skromne, nebohato, No nie sme ani bedári… Uľahnú na noc. Dobrá mati Mužovi prosbu vyklopí: -Ženiť sa mieni syn náš zlatý, Dal by sa s Chloé dokopy… Novotu prijme Lamón chladno: -Dafnis a dcéra pastiera..? Nikdy by mi to nenapadlo – Po inej nech sa obzerá! „Boháč je rodom – pán či knieža… Ohlási raz sa rodina. Dôkazy zlaté hentam ležia…“ Na kozu Lamón spomína: „Kojila jak ho, telom hriala… Doniesol domov najdúcha, Myrtala dieťa vypiplala… Výchovné snáď mu prislúcha.“ Kúsoček pôdy rád by prijal, úrodnej zeme malý lán, O akom každý rataj sníva V nádeji, že raz bude pán. Do duše nazrie matka syna… „Ešte si siahne na seba… Ona sa bude cítiť vinná…“ Toto tu teda netreba..! Neriekne mu, čo Lamón vravel, Privije iné dôvody., Tušiac, čo nosí chlapec v hlave. Ťažko sa Láska rozchodí… -Hojnosťou, synu, nehýrime, Pred ľuďmi sa to neschová. Lopotí Lamón v lete, v zime, Bohatšia myš je chrámová. Hodilo by sa veno väčšie – Pomôže nech nám nevesta. Veď čo sa vlečie, neutečie – Prírastu by nám doniesla. Vyberie Dryas podľa darov. Kam sa my na nich hrabeme? Keby si prišiel ku nim s málom, od prahu preč ťa poženie. Otca nech Chloé uhovorí, Nepýtal aby priveľa. Spojili by sa naše dvory… S Lamónom veď sú priatelia… Ľúbi ťa Chloé, ty ju zase. Chudoba cti veď netratí. Kochá sa dievča v tvojej kráse. Netúži spávať s bohatým, Škaredým sťaby od šimpanza pochodil celý jeho rod, bola len aby plná špajza. Prídu ti moje slová vhod… Neverí sama, že sa zdarí, Dryada že to presvedčí, Vedno že budú hospodáriť. Matke sa Dafnis neprieči. Vzďaľuje sa mu jeho deva, Rozplýva dym sa v diaľave, Plačom sa duša rozochvieva. Chudobným byť je nezdravé. Usína doma v nepokoji. Na oči tlačí sa mu noc. Či mu žiť za to bez nej stojí? Modlí sa k nymfám o pomoc. ………………………………….. buzuki – grécky hudobný strunový nástroj Thanatos – Boh smrti, Smrť D r a g o /podľa Longa/ jeseň 2013 – zima 2014
