Čo sa skrývalo pod krycím názvom 248. prevádzkový prápor

To, čo sa skrývalo pod krycím názvom 248. prevádzkový prápor, približujú aj literárne spracované spomienky autora, ktorý bol v rokoch 1963 – 1992 spolupracovníkom vojenskej rozviedky. Jeho autentické skúsenosti poskytujú pohľad zdola na činnosť Spravodajskej správy generálneho štábu Československej ľudovej armády, predovšetkým v kontexte kľúčových spoločenských udalostí v rokoch 1968, 1989 a 1992. Autor mal po celý čas súbežne svoje civilné povolania a v rámci povolávacích rozkazov absolvoval v rozpätí troch desaťročí výcvik vo viacerých odbornostiach potrebných pre vedenie skupiny diaľkového agentúrneho prieskumu.
 
Olin Jurman (občianskym menom Oldřich) vo svojej praxi používal falošné doklady s rozmanitými priezviskami, nemenilo sa mu len krycie označenie HRNEC. Na obálke knihy ŠPION je uvedený podtitul 30 let ve službách VOJENSKÉ rozvědky, ale v úvode i závere samotnej knihy sa podtitul mierne odlišuje (30 let ve službách ARMÁDNÍ rozvědky), čo je síce zdanlivo malý rozdiel, ale na veľmi exponovaným miestach publikácie, takže to vyznieva ako prejav nedôslednosti, ktorá sa vzťahuje aj na edičnú prácu (Nakladatelství Brána, Praha).
 
Úprimne povedané – prevažná časť projektu pozostáva z pomerne podrobných opisov jednotlivých cvičení (ilustrovaných odtajnenými archívnymi dokumentmi, hodnoteniami a mapkami), kde sa zákonite veľa opakuje. V tomto zmysle by projekt v celom rozsahu azda mohol byť príťažlivý pre okruh špecifických záujemcov, teda – ako sa dnes módne a anglofónne vraví – vášnivých čitateľov MILITARY literatúry. Keďže k ním nepatrím, upriamim pozornosť na skutočnosti, ktoré pokladám za podstatné pre každého, kto chce hlbšie pochopiť skryté mechanizmy spoločenského vývoja.
 
Kniha uvádza, že prvým šéfom československej vojenskej rozviedky v roku 1945 bol major justície Anton Rašla. Autor mu nevenuje osobitný priestor, ale spojenie s justíciou naznačuje, že mohlo ísť o prokurátora v procesoch s prezidentom Jozefom Tisom a s Bielou légiou, ktorý ale čoskoro bol sám politicky prenasledovaný – spočiatku ako buržoázny nacionalista, potom odsúdený za údajnú špionáž a následne ako trockista. Občiansky bol rehabilitovaný v roku 1964.
 
Podľa autora československú vojenskú rozviedku do roku 1948 riadila britská tajná služba, potom jej vedenie prevzala sovietska GRU, ktorej inštruktori v nej pôsobili až do roku 1992. Dovolím si poznamenať, že až do rozdelenia Československa, a teda aj počas všetkých troch rokov (1990, 1991, 1992), keď bol československým prezidentom Václav Havel (od 29. 12. 1989). K už spomínanej nedôslednosti treba priradiť výklad skratky GRU ako Gosudarstvenoje razvednoje upravlenije, čo má byť správne Glavnoje razvedyvateľnoje upravlenije.
 
K nevysloveným zvláštnostiam patrí pravdepodobná skutočnosť, že agentúrne skupiny našej armády mali zrejme charakter samovražedných misií, lebo ich vždy školili, ako preniknúť na druhú stranu, ale nie, ako sa po plnení úlohy vrátiť späť. Zaujímavý bol aj spôsob vyhľadávania jazykovo pripravených pátračov – vyberali napríklad potomkov repatriovaných baníkov, ktorí detstvo prežili v Belgicku, a tak ovládali francúzštinu, nemčinu a flámčinu (miestnu formu holandčiny). Ďalej deti z neodsunutých nemeckých rodín. Neskôr spomedzi československých študentov, ktorí absolvovali vysoké školy vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike (Východnom Nemecku). A napokon vynikajúce talenty z jazykových škôl v ČSSR.
 
Kuriozitou je archívny záväzok autora, v ktorom sa pod hlavičkou Československá socialistická republika zaväzuje spolupracovať z československou spravodajskou službou, ale nikde v texte sa nešpecifikuje, či ide o ministerstvo obrany, generálny štáb alebo armádu. Nechýba však vedomie zodpovednosti za obranu celého socialistického tábora, ako aj presvedčenie o správnosti politiky KSČ a vlády ČSSR, hoci tá sa počas 30 rokov niekoľkokrát zmenila.
 
Tí, ktorí majú vo svojom okolí bývalých či súčasných vojenských výsadkárov, by mali vedieť, že ich poslaním nie je skákať niekam len tak zo športu, ale skákať niekam, aby tam protivníkom podrezávali hrdlá, lámali väzy a podobne. Jeden z nich sa cez slovenské ministerstvo obrany zatúlal do rezortu kultúry a zaradil sa aj medzi expertov niekdajšieho nemenovaného pomerne úspešného kandidáta na úrad prezidenta Slovenskej republiky. Čo mu mohol radiť, vedia asi len oni dvaja.
 
V súvislosti s rokom 1968 autor konštatuje, že vojenská rozviedka zo svojich zdrojov v krajinách východného bloku i z prostredia štátov Severoatlantického paktu (NATO) v predstihu vedela o pripravovanej invázii spojeneckých vojsk do Československa. Napriek tomu sa aj na úrovni vedenia ministerstva obrany uvažovalo o možnosti vystúpenia z Varšavskej zmluvy a vyhlásenia neutrality ČSSR. Samozrejme – o všetkom bolo informované aj najvyššie vedenie KSČ, vrátane vtedajšieho prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Alexandra Dubčeka.
 
Nebudem pri tejto príležitosti rozvíjať špekulácie, že práve on zabezpečil sovietskej armáde dôvod, aby mohla na našom území rozmiestniť svoje sily. Fakt je, že stačí pohľad na mapu, aby každý videl, že ZSSR potreboval mať na našej hranici so Západným Nemeckom rovnaké vojenské kapacity, aké tam mali z opačnej strany USA.
 
Skrátka – vedúci predstavitelia ČSSR vedeli, čo bude nasledovať a že západ nepohne ani prstom, lebo bude rešpektovať usporiadanie Európy na dohodnuté záujmové sféry veľmocí na základe výsledkov druhej svetovej vojny.
 
Československá vojenská rozviedka sa spoliehala, že každá armáda musí mať vlastné oči a uši, dokonalý prehľad o svojich susedoch a byť pripravená na akúkoľvek eventualitu, že teda politická situácia nemá vplyv na záujem získavať strategické, taktické a technické údaje o cudzích armádach. Následné stranícke čistky však znamenali významné zmeny aj v rezorte obrany, vrátane sprievodného organizačného chaosu.
 
Štandardná agentúrna skupina mala piatich členov – veliteľa, radistu a troch pátračov, ktorých cvičili v dôslednej konšpirácii. Ani oni navzájom o sebe nemali veľa vedieť, ale v rámci počiatočných normalizačných zmätkov ich povolali na cvičenie aj dvadsiatich naraz a zaradili ich medzi ostatných vojakov, ktorým navyše veliteľ útvaru verejne oznámil, že ide o utajenú jednotku, ktorej príslušníkov si nemajú všímať ani sa s nimi rozprávať. V problematickom období tiež niektorí spravodajcovia emigrovali na západ.
 
Autor zdôrazňuje, že štátna spoľahlivosť sa bude preukazovať vždy, len si to niekto neuvedomuje. Príslušné orgány sa hrabú aj v živote starých rodičov, súrodencov, tiet a strýkov, ale aj príbuzných potenciálnych manželiek, pričom ich osobitne zaujíma, či je niekto z nich v zahraničí a prečo a či ešte žije.
 
K perličkám publikácie určite patria niektoré odtajnené skutočnosti. Napríklad podnik zahraničného obchodu TRANSAKTA bol krytím 25. oddelenia vojenskej rozviedky, ktoré sa zameriavalo na strategický prieskum krajín blízkeho dosahu, ale do jeho záujmovej oblasti patrili aj Švédsko a Švajčiarsko.
 
Všeobecne známy podnik zahraničného obchodu TUZEX mal pre potreby vojenskej rozviedky vyčlenené kompletné oblečenie a osobné potreby, vrátane hodiniek, hygienického vybavenia, fotoaparátov a akýchkoľvek produktov zahraničnej výroby, aby príslušníkov spravodajského personálu v cudzine neodhalili na základe predmetov vyrobených v Československu. Zároveň TUZEX udržiaval 50 kilogramov zlata v šperkoch, dukátoch a ďalších cennostiach, aby ich agenti mohli prepravovať za hranice v dvojitých kožených opaskoch alebo v textilných opaskoch s vreckami pripnutými okolo tela pod oblečením. Zlato je totiž univerzálne platidlo, ktoré sa dá použiť v každej situácii a v akomkoľvek prostredí.
 
Pravdaže – na špionáž sa hojne využívala riečna plavba po Dunaji a Labe.
 
A čo napokon priniesol vojenskej rozviedke Gorbačov, glasnosť, perestrojka a uskorenije? Hádam len vedomie, že ešte stále cvičíme, len nevieme s kým a proti komu. Napriek tomu v nej zotrvávali a veľkopansky sa naďalej správali inštruktori zo sovietskej GRU aj po prevrate v novembri 1989. V súvislosti s následným rozdelením Československa posledný šéf Spravodajskej správy generálneho štábu ČSĽA cez iné funkcie prešiel do novej slovenskej armády ako riaditeľ strediska strategických štúdií. Celkovo si nemožno predstaviť konštituovanie vojenských spravodajských služieb ČR a SR bez využitia odborníkov s dlhoročnými profesionálnymi skúsenosťami, ktoré nadobudli v niekdajšej federálnej vojenskej rozviedke.
 
Rezort obrany ostal uchránený v porovnaní z ministerstvom vnútra, ktoré sa stalo kľúčovým predmetom súperenia rozličných protichodných politických záujmov, čo čiastočne ochromilo aj vojenskú rozviedku, pretože vnútro aj pre armádu vyrábalo krycie doklady, riadilo v armáde vojenskú kontrarozviedku atď.