60 rokov Inštitútu pre pracovnú  rehabilitáciu občanov so ZP v Bratislave

60 rokov v živote človeka znamená čas na rekapituláciu a hodnotenie.
60. výročie vzniku IPR poskytuje príležitosť na zamyslenie sa o minulosti, prítomnosti ktorú prežívame a budúcnosti.

Stredobodom nášho záujmu je holistický prístup k žiakom a ku klientom. Súčasný turbulentný vývoj vo svete a dlhodobé podfinancovanie školstva a vedy, zdravotníctva a inštitúcii so sociálnym zameraním na Slovensku nevytvárajú vždy optimálne prostredie pre kvalifikovaný rozvoj.

Napriek tomu je náš Inštitút stabilizovaný pilier s vyváženou kvalifikačnou štruktúrou a s dobrými výsledkami. Je vyjadrením sociálnej zodpovednosti štátu a je otázne, či by v súčasnom období vôbec vznikol, keď veľká časť politikov a oligarchie si myslí, že štát má byť „minimálny“.
Sme svojim spôsobom revolucionári, lebo robíme veci, ktoré treba urobiť a keby nebolo nás, tak by ich ani nikto neurobil. Peniaze sú v prevádzke dôležité, ale nie je to hlavná motivácia. A práve preto si všetkých zamestnancov v inštitúte veľmi vážim.
Pretože slúžia ľudskosti a solidarite, nie len peniazom.

V prvom rade by som sa chcel poďakovať za empatický prístup nášmu zriaďovateľovi Ministerstvu práce sociálnych vecí a rodiny. Bez nášho ministerstva by sme nemohli fungovať na scéne spoločenských potrieb.
Som presvedčený, že práve 60. výročie založenia IPR povzbudí našich učiteľov, žiakov a všetkých pracovníkov k tomu aby svoje schopnosti, znalosti, entuziazmus venovali rozvoju nášho Inštitútu. Verím, že zamestnanci v IPR majú niekoľkonásobne väčší tvorivý potenciál ako sami dnes využívajú. Každý z nás môže byť lepší, tvorivejší a úspešnejší ako sme dnes. Aj náš Inštitút môže byť ešte lepší a úspešnejší, ak každý začne od seba očakávať viac a vyžadovať od seba viac.

Mojím najväčším prianím je, aby sa zvýšil počet tých, ktorých posiela IPR do života s chladnou hlavou, ale horúcim srdcom. Svoje najlepšie sily by mali venovať boju so sociálnym utrpením a neuspokojiť sa, kým neodhalia a nenasmerujú všetky materiálne prostriedky na lepší a ušľachtilejší život“.

Želám si pre náš Inštitút, aby bol súčasťou týchto dejín minimálne ďalších 60 rokov. Aby bol studnicou poznania, ale aj zdrojom mravného rozvoja a dôstojnosti človeka. Toto želanie by malo byť zároveň mojím a našim verejným záväzkom.

Dušan Piršel

Pripájam sa k blahoželaniu, v mene celého nášho portálu.
V existujúcej kapitalistickej realite v zdravotníctve, keď sa počítajú hlavne výkony a peniaze, je malý zázrak, keď sa skupina ľudí zameriava na výsledky v druhých ľuďoch. Aby toto fungovalo, človek často musí robiť veci, za ktoré mu nikto nezaplatí a odmenu dostane „len“ formou pozitívnej energie.
Verme, že po ďalších 60 rokoch už bude svet lepší.