Ilustračný obrázok: Wikimedia Commons
Moje novembrové dni roku 1989 boli veľmi hektické. V tom čase som manažoval školské zotavovacie zariadenie v Modre-Harmónii. Prvé pocity, ktoré sa mi vynoria sú nadšenie ale i strach. Vôbec som netušil, kam to bude smerovať. Spätne si myslím, že to bola ušľachtilá revolúcia. Postupom času zisťujem, že z princípu nemôže byť ušľachtilá. Dôsledky tohto paradoxu pociťujeme dodnes.
Otázkou je, či máme demokraciu akú sme si predstavovali pred 35 rokmi o ktorú sme žiadali na manifestáciách a štrajkoch.
Niektoré požiadavky boli splnené až prekročené – v intenciách vtedajších úvah. Vtedy sme netušili, až kam sa dostaneme. Je obrovský úspech, že sme súčasťou Európskej únie a je chyba, že sa zle informuje o zmysle tohto členstva.
Z môjho pohľadu je to spoločenstvo, ktoré zabezpečuje ľuďom mier, určitú pevnosť, stabilitu. Lenže nemá duchovnú víziu. Únia je zameraná na uspokojovanie materiálnych a sociálnych potrieb človeka, ale tých duševných a duchovných je tam málo. Respektíve takmer absentujú. Kedysi ľudia kládli životy za svoje spoločenstvo, za svoj národ, vieru. Dnes, ak by sa povedalo poďme bojovať! Tak, za čo by sa išlo bojovať?
Ako negatívum vnímam fakt, že sa tento štát budoval tak, že sa nechali otvorené dvere ľuďom, ktorí nemali čestné úmysly, ktorí sa dostali k obrovským peniazom nezaslúžene, bez vlastnej práce, zbohatli a poznačilo ich to aj mentálne. Nové usporiadanie krajiny po novembri 1989 prinieslo nielen slobody, ale aj trhovú ekonomiku a konzumnú spoločnosť.
Zabúdame na to, že bezbrehé prijímanie tzv. konzumu sa môže odrážať na duševnom zdraví spoločnosti. Ľudia sa chcú nasýtiť, ale príde presýtenie a predpokladám, že človek sa začne vracať k hodnotám, ktoré majú hĺbku a zmysel. Verím však v evolúciu a v prirodzenú potrebu človeka po harmónii a zmysle bytia.
Veľkým problémom súčasnosti sú niektoré médiá. Majú obrovský potenciál a vplyv na charakter spoločnosti, ponúkajú tony plytkých a prázdnych tém, ktoré si presadzujú ako žiadané. Je to kardinálny omyl, oni nie sú žiadané, len poslucháč, divák ich zhltne, pretože si v nich rieši svoje vnútorné psychické problémy. S určitým zveličením môžeme povedať, že spoločnosť sa neurotizuje a patologické sa stáva normou.
Čestnosť, obetavosť a tolerancia miznú, viac je egoizmu, arogancie a bezbrehého presadzovania samého seba. Asi je to dar za slobodu, ktorú ja osobne milujem. Ako mi napísal môj priateľ psychiater:
Len si treba uvedomiť, že sloboda je aj slobodou prežívať a konať zlo. Problém je, že sa nedá centrálne nakázať byť dobrým, len sťažiť byť zlým. Dobro vychádza z individuality a je len slabo kolektívne. Zlo je silné aj v individuálnom aj kolektívnom rozmere. Kým si nadkritická časť obyvateľstva užíva vlastné a „spoločné“ zlo, spoločnosť smeruje k utrpeniu a biede. To vyvolá opačný efekt a ľudia sa postupne od zla budú odvracať. Nie kvôli morálnosti, ale preto, že im bráni prežiť. Život v bohatstve, ľahkosti a jednoduchosti nepoučí človeka nikdy tak mocne ako utrpenie a vlastná bieda.
Toľko stanovisko.
Hovorí sa, že národ, ktorý sa nepoučí zo svojej histórie, bude si ju musieť zopakovať. Koncom roka 1989 sa nám, možno len na krátky okamih, otvorilo „okno príležitosti“ usporiadať si veci po svojom – demokraticky. Tú možnosť sme nevyužili a som zvedavý, či a ako skoro nám história dovolí zopakovať si tú lekciu.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Tiež som bol v roku 1989 už dospelý a dianie som vnímal osobne. V malej obci, kde som pôsobil, bolo oveľa rýchlejšie vidieť, ako celkové dianie vplýva na ľudí a ako rýchlo sa spoločenská klíma mení. Dnes je v médiách o týchto udalostiach príliš veľa patetického sentimentu a vôbec žiadne „poučenie z krízového vývoja“.
Chápem pocity nadšenia, ktoré aj po rokoch v priamych účastníkoch ostali. Išlo o to, že ľudia mali pocit, že priamo vplývajú na vrcholovú politiku. Že sa o nich nerozhoduje niekde za mnohými horami a mnohými dverami. Bola to ilúzia. Ale tá jediná pretrvala dodnes a aj dnes napĺňa námestia. „Slušné Slovensko“ práve týmto dalo ľuďom ilúziu, že menia politiku – vyšli na námestia, pokričali a padla vláda… Celé zle.
Ľudia potrebujú reálnu vládu a skutočný podiel na moci. Funkčné referendum o strategických otázkach, nespolitizovaný a profesionálne fungujúci štátny aparát, priamu konštruktívnu diskusiu so svojimi volenými zástupcami (nie moderovanú a deformovanú médiami). Poučili sme sa? Poučil sa Fico? Uvidíme…
