Obrázok od Džoko Stach z Pixabay
Ústavné zriadenie Slovenskej republiky, pri všetkej úcte, nesie známky veľmi nízkeho povedomia slovenskej odbornej aj laickej verejnosti o tom, čo to ústavné zriedenie je a ako s ním treba zaobchádzať. Prejavuje sa to výrazne na texte ústavy, na tom, ako legislatívny zbor pristupuje k jej úpravám a v neposlednom rade aj na výrokoch Ústavného súdu. Treba však povedať, že slovenské ústavné právo ani nemá odkiaľ čerpať historické tradície.
Rakúsko-Uhorsko, ako dedičná monarchia, nemalo písanú ústavu. Spísanie jej prvej verzie, ktorá bola aj tak len formálna a neúčinná, si vynútili až revolučné udalosti z roku 1848. Rakúsko-Uhorsko vtedy bolo jednou z posledných krajín Nemeckého spolku, ktoré ešte nemali spísanú ústavu. Cisár František Jozef I. súhlasil so spísaním ústavy hlavne preto, aby učičíkal verejnosť. Ústava obsahovala rozsiahlu historickú preambulu, v ktorej fakticky konštituovala reálny status-quo v ríši. Diskusia o ústave sa únavne sústreďovala okolo premisy, či sú suverénne jednotlivé krajiny ríše a od nich sa odvodzuje jej suverenita, alebo je model vlády zhora nadol a panovník krajinám deleguje časť svojej právomoci. Panovník, ktorý bol najvyšším suverénom, bol posvätný, nezrušiteľný a (trestne) nezodpovedný. (Všimnime si, koľko z tohto prístupu zdedilo bývalé Československo a následne aj dnešná Slovenská republika.)
Pri spísaní prvej ústavy Rakúsko-Uhorska treba vyzdvihnúť prístup a význam Františka Palackého, ktorý sa (napokon neúspešne) pokúšal o federalistickú reformu ríše na báze suverénnych národných štátov, ktoré by svoju suverenitu odvodzovali od ľudí – občanov. V dnešnej Európe by boli postoje Palackého zrejme podobné euroskeptikom typu Orbána, Klausa a Salviniho.
Nutnosť prijať serióznu ústavu Rakúsko-Uhorska si vyžiadalo až Rakúsko – Maďarské vyrovnanie v roku 1867 a prechod k dualistickému zriadeniu. Ústava je však v prvej časti historizujúca a viackrát cituje Pragmatickú sankciu, ktorá zabezpečuje dedičnosť obidvoch panovníckych postov. O suverenite odvodenej od ľudí – občanov, sa tu nikde nehovorí a ústava sa prevažne venuje technikáliám okolo správy oboch kráľovstiev, konštrukcie a práce legislatívnych snemov. Uhorskú šľachtu ani nenapadlo pripustiť, že by ich výkon štátnej moci bol odvodený od občanov. (A všimnime si, že súčasná „šľachta“ si tento prístup rada osvojila.)
Tu by som chcel upozorniť na to, že napríklad ústava USA, ktorá bola jedna z prvých republikánskych ústav a dodnes je významným zdrojom poučenia o ústavnosti, vôbec nehovorí o štátnej moci, ktorá „pochádza od občanov“. Americkí otcovia zakladatelia toto nepovažovali za nutné explicitne uviesť, lebo zo samotnej definície republiky vyplýva, že moc v štáte majú občania a sami pre seba ju organizujú. USA vznikali ako republika na zelenej lúke, nepreberali existujúci štát a jeho tradíciu suverenity odvodenej tradične od abstraktného Boha. Ústava USA až v 10. dodatku (z roku 1791) hovorí, že právomoci, ktoré nie sú explicitne delegované ústavou na federálne orgány, patria priamo ľudu.
Je dobré si všimnúť, že aj súčasná Rakúska republika, ktorá ako taká vznikla po porážke Rakúsko-Uhorska vo Veľkej vojne, vo svojom prvom článku hovorí, že „Rakúsko je demokratická republika. Zdrojom jej štátnej moci je ľud.“ Výraz ľud je abstraktný pojem. Je to náhrada abstraktného Boha abstraktným pojmom ľud. Byť „zdrojom“ štátnej moci a mať reálnu moc v štáte je rozdiel. Od Boha sa odvodzovala suverenita panovníka a jeho „panovník zastupoval“, no Boh si zvyčajne neuplatňoval svoju reálnu moc v štáte. Ani nebolo nutné prijímať zvláštne inštitúcie a ustanovenia, aby si svoju moc mohol uplatniť. Že tento rozdiel vo významoch je reálny a nie len akademický, ilustrujem citáciou z ústavy Chorvátskej republiky: „Moc v Chorvátskej republike pochádza od ľudu a patrí ľudu, ktorý je spoločenstvom slobodných a rovnoprávnych občanov.“ Dôležité v tejto citácii je to, že ústavní právnici považovali za potrebné uviesť nielen to, že štátna moc od ľudu pochádza, ale aj to, že mu patrí.
Podobne to mala sformulované aj Československá republika v prvej ústave z roku 1920, hneď v prvom paragrafe:
(1) Lid je jediný zdroj veškeré státní moci v republice Československé.
(2) Ústavní listina určuje, kterými orgány svrchovaný lid si dává zákony, uvádí je ve skutek a nalézá právo. Ona také vytyčuje meze, jichž tyto orgány nesmějí překročiti, aby se nedotkly ústavně zaručených svobod občanských.
Pre ilustráciu uvediem aj z ústavy Československej socialistickej republiky z roku 1960 najdôležitejšiu časť, ktorá definuje ústavné zriadenie:
Čl. 2
(1) Všetka moc v Československej socialistickej republike patrí pracujúcemu ľudu.
(2) Štátnu moc vykonáva pracujúci ľud zastupiteľskými sbormi, ktoré volí, kontroluje a ktoré sú mu zodpovedné.
(3) Zastupiteľské sbory pracujúceho ľudu v Československej socialistickej republike sú: Národné zhromaždenie, Slovenská národná rada a národné výbory. Od nich je odvodená právomoc ostatných orgánov štátu.
(4) Zastupiteľské sbory a všetky ostatné orgány štátu sa vo svojej činnosti opierajú o tvorivú iniciatívu a priamu účasť pracujúcich a ich organizácií.
Čl. 3
(1) Volebné právo do všetkých zastupiteľských sborov je všeobecné, rovné a priame s tajným hlasovaním. Voliť môže každý občan, ktorý dovŕšil 18 rokov. Zvolený môže byť každý občan, ktorý dovŕšil 21 rokov.
(2) Členovia zastupiteľských sborov – poslanci – sú povinní byť v stálom styku so svojimi voličmi, dbať na ich podnety, skladať im účty zo svojej činnosti a podávať im zprávy o činnosti sboru, ktorého sú členmi.
(3) Člen ktoréhokoľvek zastupiteľského sboru môže byť z rozhodnutia svojich voličov kedykoľvek odvolaný.
Na záver ešte pár slov o referende ako o inštitúcii, ktorou by mali občania vykonávať svoju štátnu moc priamo. Všimnime si, že mnohí politici v štátnych funkciách, v ktorých by mali fungovať ako zástupcovia občanov, chápu občanov len ako formálny a abstraktný zdroj svojej moci. Je pre nich vrcholne nežiadúce, aby abstraktný suverén, formou referenda, ktoré vnímajú ako nevkusný zásah „deus ex machina“, zasahoval do toho, ako vykonávajú štátnu moc ONI. Ak ako občania chápeme svoju štátnu moc reálne, ak chápeme, že nám musí reálne patriť, tak sa takéto chovanie nedá kvalifikovať inak ako činy proti reálnemu štátnemu suverénovi – velezrada.
