Dnes ráno som chvíľku pozorovala kŕdeľ vrabcov, ako sedia na starom orechu a sledujú sliepky a kačice, kedy odídu od kŕmidiel. Zopár z nich lietalo okolo hydiny a „referovali“ ostatným, že aj pre nich ešte niečo ostane. Kŕdeľ takto spolupracoval na získaní potravy. O malú chvíľu priletel k orechu malý dravec, ktorý cítil vo vrabcoch ľahkú korisť a snažil sa niektorého z nich uloviť. Vrabce sa s krikom rozleteli na všetky strany a unikli mu. Napokon sa znova spojili a usadili sa na vŕbe v rohu záhrady, kde sa v hustom lístí cítili bezpečnejšie. Zachránili sa a dravec odletel preč.
Aj naša spoločnosť je rozdelená, pretože ju tiež napadli nebezpečné dravce, ktoré zneužili na jej rozklad ten najzákladnejší a prirodzený inštinkt človeka, ktorý kedysi slúžil na jeho prežitie, a to egoizmus.
Keď som v knihe Ivana Antonoviča Jefremova „Hmlovina Andromedy“ čítala pasáž cit.:
„Áno, najväčším bojom človeka je jeho boj s egoizmom. A bojovať sa proti nemu nedá sentimentálnymi zásadami a krásou, či bezmocnou morálkou, ale dialektickým chápaním, že egoizmus nie je výplodom nejakých zlých síl, ale prirodzeným inštinktom prvotnopospolného človeka. Inštinktom, ktorý v primitívnom živote hral dôležitú úlohu pri vlastnej sebazáchove.“, dlho som premýšľala nad tým, čo sa z človeka stalo, keď začal podliehať diktátu filozofie a ideológie „egoizmu“. Premýšľala som nad tým, akú úroveň človek v skutočnosti dosiahol a ako to ovplyvnilo celú spoločnosť.
Áno, naša spoločnosť je rozdelená a nastal jej rozklad, na ktorom sa často aj nevedomky, či nechtiac podieľa každý z nás. Práve preto, že v každom z nás je kúsok egoizmu, ktorý nedokážeme potlačiť, alebo premôcť, aj keď sa snažíme žiť inak ako väčšina rozdelenej spoločnosti.
Je to egoizmus, ktorý núti človeka, aby toho druhého vnímal ako konkurenciu, ktorá by ho mohla nejakým spôsobom ohroziť. A tento strach často bráni tak potrebnej spolupráci, ktorá je nutná na prežitie tak jednotlivca, ako aj celej spoločnosti. Preto sa často stretávame s prejavmi egoizmu aj tam, kde je spolupráca nevyhnutná, napríklad v rodine.
Egoizmus núti človeka byť úspešným, najlepším, často za každú cenu a nebrať ohľad na nikoho a nič. Človek tak podľahne pýche a presvedčeniu o svojej výnimočnosti, či priam genialite. Prestáva rešpektovať ostatných ľudí, ich vedomosti, znalosti, schopnosti, tvorivosť, ale najmä prestáva rešpektovať mravné a etické princípy.
V skutočnosti sa za takýmto správaním skrýva obrovský strach zo zlyhania a neúspechu, ktorý často človeka paralyzuje natoľko, že začne popierať vlastnú ľudskosť a prestane sa rozvíjať a napredovať po všetkých stránkach. A práve tento strach dokáže doviesť človeka samotného, ale aj celú spoločnosť k obrovským tragédiám.
V súčasnosti sme denne svedkami takýchto tragédií. A práve egoizmus, ktorý človeku nahovára, že „sa ho to netýka“ spôsobuje ešte viac utrpenia a čoraz väčší rozklad spoločnosti.
Nuž, čaká nás všetkých veľmi dlhá cesta k náprave toho, čo sme spôsobili vlastným egoizmom. Pretože už aj myšlienky: „Veď predsa ja niečo robím. Som iný, ako ostatní. Na rozdiel od iných premýšľam.“, sú prejavom egoizmu a pýchy.
Čaká nás dlhý a náročný boj, ak chceme zachrániť seba samotných a aj spoločnosť. Pretože ten najťažší boj, ktorý musí človek vybojovať, je boj so sebou samotným a s vlastným egom. Len tak zastavíme rozklad spoločnosti a dokážeme vybudovať nový lepší svet pre človeka.
Devana
Slnovratovo 25. september 2024
