Ilustračný obrázok: Lirinya Pixabay
Kedysi dávno som v jednej debate čítala názor, že politické strany sú potrebné (aj na Slovensku), kvôli pluralite politických názorov.
Áno, je to známe klišé, ktorým sa neustále ospravedlňuje hojný výskyt politických strán a politikárčenia najmä v našom štáte.
Čo však skutočne politika a politické strany znamenajú pre Slovákov posledných viac ako tridsať rokov? Nuž iba jediné a to: „Z blata do kaluže a naspäť.“
Prečo?
Pretože politika neslúži na riadenie štátu, či hájenie záujmov občanov, aj keď sa mnohí politici oháňajú práve touto frázou a to nielen v predvolebnej kampani.
Politika je v prvom rade výnosný biznis. Preto na Slovensku vzniká stále viac a viac politických strán a tie strany nevznikajú kvôli občanom a práci pre štát, ale najmä kvôli osobnému prospechu jednotlivých politikov a aj kvôli zastupovaniu záujmov mocenských skupín a oligarchie. Stačí pripomenúť, aký štedrý príspevok od štátu dostávajú po voľbách politické strany, ktoré získajú vo voľbách aspoň tri percentá hlasov a ani nemusia dostať do parlamentu. Tieto peniaze vraj využívajú na predvolebné kampane a chod strany. Po voľbách v roku 2020 to bolo 10,63 eur, čiže jedno percento z priemernej mzdy na Slovensku.
Takže to znamená, že štát, čiže občania platia politickým stranám ich činnosť a predvolebné kampane. Tento príspevok sa ospravedlňuje tým, že takto nemusia byť zaviazaní žiadnemu oligarchovi či finančnej skupine. Ale je to skutočne tak?
Stačí sa pozrieť do minulosti. Dnes už je verejne známe a M. Šimečka sa tým vôbec netajil, že filantrop G. Soros venoval na bicyklový majdan v roku 1998 20 miliónov dolárov, len aby bol na slovensku porazený „Mečiarizmus“. Takéto príspevky sú v súčasnosti verejne nazývané „politická filantropia“ a samotný filantrop G. Soros sa pochváli tým, že pomohol týmto spôsobom získať prezidentské kreslo pani Čaputovej a zabezpečil tak „fungovanie demokracie“ na Slovensku.
Aké sú výsledky tohto fungovania demokracie pociťujeme každým dňom čoraz viac. Začalo to výpredajom štátneho majetku a strategických podnikov zahraničným „investorom“ a končí to úplným rozkladom štátu a jeho priamym zatiahnutím do vojny.
Komu slúžila štátna moc je napríklad aj „Kauza Váhostav“ počas druhej Ficovej vlády.
O tom, či by hnutie OĽANO získalo toľko percent vo voľbách ako získalo, ak by na svojej kandidátke nemalo tých najhorších vojnových štváčov a jastrabov, už dnes hovorí to, že títo ľudia z hnutia odišli a založili si vlastnú stranu „Demokrati“ ktorá svojím názvom hovorí za všetko. Ten istý scenár zažila aj strana SMER SD, ktorá sa takto rozštiepila a s Petrom Pellegrinym zo SMERu odišlo celé liberálne krídlo.
Hnutie OĽANO spolu s ostatnými vládnymi stranami v spolupráci s prezidentkou, počas „covidovej plándémie“ slúžilo záujmom predstaviteľov „Big Farmy“ a spoločne dovolili vykonávať na občanoch „medicínske a sociálne experimenty“. A pred viac ako rokom podpisom „Zmluvy o obrannej spolupráci medzi SR a USA“, vytvorili z nášho protektorát USA.
V týchto dňoch dokonca títo politici nehanebne protizákonne a hlavne proti vôli ľudu darovali Ukrajine stíhačky MiG-29 a zatiahli náš štát do vojny.
Takže obhajovať súčasnú politiku a politické strany tým, že slúžia záujmom štátu a jeho občanom je scestné.
O názorovej pluralite sa takisto nedá veľmi hovoriť, keďže spoločnosť a to najmä tá „vyspelá západná“ ku ktorej sa Slovensko hrdo hlási, v posledných rokoch prechádza procesom otvorenej „fašizácie“, kde iný názor, ako hlási transatlantická, alebo bruselská propaganda začína byť neprípustný. Táto propaganda sa šíri nielen mainstreamovými médiami, ale v súčasnosti najmä verejnoprávnymi médiami a dokonca aj bulvárom. A politici v skutočnosti hája iba vlastné a stranícke záujmy, ktoré čítame hlavne v rôznych statusoch a vyjadreniach na soc. sieťach.
Názory občanov sú nepodstatné a rôznymi spôsobmi potláčané.
Politické, filozofické a názorové prúdy už dávno stratili svoj význam a charakter. Buď sú úplne potláčané, alebo sú zámerne deformované a zdehonestované. Vlastenectvo sa stalo extrémizmom, ľavica už dávno neslúži na obhajovanie záujmom pracujúcej triedy, ale prezentuje sa rôznymi skupinami, ktoré predstavujú rôzne menšinové záujmy napr. „neomarxizmus“ a pod. Pravica je viac ľavicovejšia ako samotná ľavica a začína hájiť tradičné hodnoty ako sú napríklad rodina.
Takže samotná súčasná politika a najmä politické strany slúžia najmä na trieštenie spoločnosti a vytváranie čoraz väčšieho spoločenského napätia a dokonca aj nenávisti medzi samotnými ľuďmi.
Preto postupne padá mýtus o tom, ako veľmi je potrebná politika a samotné politické strany, pretože pre občanov je to skutočne iba: „Z blata do kaluže a naspäť.“
Devana
Slnovratovo 19. marec 2023
Dodatok Mariána Moravčíka
Človek môže byť po prečítaní tohto zamyslenia Devany v pokušení všetky nedostatky slovenskej politike pripísať tým konkrétnym ľuďom, ktorí ju dnes robia a na ktorých sa na obrazovke už takmer nevládzeme pozrieť. Ale pozrime sa kriticky na náš politický systém, ako ho abstraktne popisuje Ústava SR. Dnes si už len ľudia, ktorí sú blízko veku odchodu do dôchodku a starší, pamätajú, ako ústava vznikala. (Všetci ostatní ju považujú za niečo ako zjavené slovo…)
Atmosféru obdobia vzniku Ústavy vhodne približuje dnešný článok Pavla Janíka o rozvrátení Československa. V momente, keď vtedajšia politická reprezentácia v SNR pochopila, že udalosti spejú k rozpadu federácie, v priebehu niekoľkých týždňov (od ustanovujúcej schôdze 17. 7. 1992 po voľbách) sa uzniesla na Ústave (1. 9. 1992 – Deň ústavy). Ústava SR nevznikla celospoločenskou diskusiou a väčšinovou zhodou. Politici, ktorí vtedy boli pri tom, sa aj dnes urážajú výčitke, že Ústava je „šitá horúcou ihlou“ a sú s ňou v podstate spokojní. Bodaj by nie. Ústava je presne prispôsobená tomu, aby dobre fungoval politický biznis.
Ústava v článku 2 hovorí, že štátnu moc vykonávajú občania prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. No spôsob voľby poslancov v článku 74 bez stanovenia základných princípov deleguje zákonu. Ten zákon (volebný) reálne obmedzuje možnosť voľby „volených zástupcov“ len formou voľby kolektívneho zástupcu – politickej strany. Podľa § 18 dotyčného zákona si občania vyberajú jednu celú kandidátnu listinu a pre ňu platí hlavná zásada: „Kandidátnu listinu môže podať politická strana…“
Iná cesta v našom politickom systéme nie je. Len z blata do kaluže a späť, a celú cestu majú pod kontrolou politickí profesionáli – politické strany. Niet z kruhu úniku. Kde sme to už videli? Hlava XXII?
