Obrázok od PublicDomainPictures z Pixabay
Málokde viac ako v zdravotníctve je vidieť, ako všetko so všetkým súvisí. K môjmu predošlému komentáru o zdravotníctve preto pridám ešte jednu vec, ktorá sa opomína. Kultúra národa.
Tá definuje schopnosť spoločnosti definovať čo chce dosiahnuť. Toto je základný neuralgický bod (nielen) zdravotníctva.
Minimálne 30 rokov sa tu plieskame po stehnách, že chceme”dobré zdravotníctv”. Ako malé deti sa točíme okolo pojmu, ktorého obsah nevieme definovať.
Preto si znovu kladiem otázku, čo je dobré zdravotníctvo. Ak nevieme, skúsme jednoduchšie – kde je dobré zdravotníctvo? Je krajina, kde je zdravotníctvo také, ktoré chceme? Nie časť, ale celok.
Aký chceme model. Každý má svoje klady, každý má svoje zápory a žiaden systém neuspokojí všetkých. Čím viac ľudí je spokojných, tým je systém náročnejší na zdroje. Iba ak by očakávania boli minimálne.
Zaujímavé stanovisko k tejto téme mi napísal môj známy – psychiater.
„Na trhu zdravotníckych pracovníkov je neskutočná konkurencia (mne stále ponúkajú 13000 tisíc eur základ v zahraničí – prečo som tu je aj pre mňa záhada. Bohaté krajiny víťazia. Tak ako s každým typom pracovníka. Pokračuje ďalej. Zdravie je nádherná vec, ale zdravotná starostlivosť je tovar/služba, ktorá podlieha trhu. Ako všetko. Chceme starostlivosť pre všetkých zadarmo? Výsledok je nízka ale dostupná kvalita. Alebo chceme starostlivosť drahú, kvalitnú, ale obmedzenú.“
Jednoznačne mám obavu, že bohatí budú mať VŽDY lepšiu starostlivosť ako chudoba. V našom systéme je niekedy pacient na poslednom mieste. Bohužiaľ. A je to zjavne cieľ, nie náhoda. A ľudia volia často politikov, ktorí ten model udržujú a vylepšujú. A pred voľbami nasľubujú na plagátoch hory-doly. A zo systému miznú lekári, pre ktorých je to poslanie (umierajú alebo odchádzajú) a sú nahrádzaní tými „čo vedia v systéme chodi”.
Žiaľ, politická moc a vôľa nikdy nebola a v našich podmienkach asi ani nikdy nebude, na strane zdravotníctva a školstva, s cieľom zlepšenia a zefektívnenia…
Ak chceme naše zdravotníctvo vyliečiť, riešenia v zdravotníctve musia byť systémové, nesmú byť závislé na individualitách. Inak systém kolabuje. Systém, kde sa striedajú jeden lepší primár a 3 zlí stále dookola podľa môjho názoru vedie k anomáliám v systéme. Protežovaniu, vyciciavaniu systému, preťahovaniu pacientov a robenia sa na dobrých a zlých, neschopných.
Takéto vnímanie systému nás môže dostávať nazad.
Lebo po primárovi Sovovi, príde „doktor Cvach, že jo a nejak to pude zase dál, hlavní je, že dneska tady jsem já. A já určuju směr medicíny, já určuji manažment pacienta a Já určuji léčbu, jenom já… a I am the best.“
Ale späť k podstate. Zlé zdravotníctvo nemáme vinou zlých primárov. Zlých primárov generuje zlý systém.
Dodatok Mariána Moravčíka:
Veľmi dobre položená otázka. A nebál by som sa ju rozšíriť. Aké miesto by malo mať zdravotníctvo v našej spoločnosti?
Priamo v zdravotníctve, medzi vlastníkmi zdravotníckych zariadení, dodávateľmi a manažérmi nájdeme veľa takých, ktorí zdravotníctvo vnímajú len ako odvetvie ekonomiky, ktoré ako celok má mimoriadne vysokú ziskovosť.
Z inej perspektívy, relevantnej, lebo sme mali aj generála ako ministra zdravotníctva, je zdravotníctvo ako podporná služba (pracovnej) armády. Jej úlohou je na bojisku pozbierať pacientov, ktorí ešte nie sú pre armádu celkom stratení, a čím skôr ich vrátiť späť do bojových jednotiek. Armáda v princípe vykonáva takú činnosť, pri ktorej sa prirodzene prichádza o zdravie.
Lenže pre nás, bežných „platiteľov daní“, nie je ani jeden z tých modelov ideálny.
A kde na svete je lepší model?
Čo keby sme sa skúsili kvôli inšpirácii pozrieť napríklad na Island?
Na Islande nemajú žiadne súkromné zdravotné poisťovne. Zdravotníctvo sa financuje z daní a prakticky všetky zdravotnícke zariadenia sú štátne. Zdravotná starostlivosť je v princípe bezplatná, doplatky za služby predstavujú asi 16 % z celého rozpočtu zdravotníctva, ale doplatky sa netýkajú detí, starších ľudí a invalidov. Zaujímavé je aj to, že na Islande sa dlhodobo vedie diskusia (podobne ako na Slovensku) o tom, že odtiaľ utekajú lekári za lepšími platmi napríklad do Nórska, a že je nutné zdravotnú starostlivosť privatizovať.
Dôkazom, že peniaze zdravotníctvo nerieši, sú USA. V zdravotníctve USA je viac ako 2 x viac finančných prostriedkov vzhľadom k HDP, než na Slovensku (na obyvateľa je rozdiel medzi USA a Slovenskom 8 – 10-násobný). Ale zdravotníctvo v USA je pre bežných ľudí oveľa drahšie, ako na Slovensku a veľké skupiny občanov k nemu majú len obmedzený prístup.
Mimochodom, na Islande funguje zdravotníctvo len so zlomkom financií (na obyvateľa), než v USA.
Treba povedať, že na Islande je úplne iná kultúra národa ako na Slovensku…
A zároveň je treba povedať, že to nie je len tým, že na Islande vie každý, aj kto žije na samote pod sopkou, čítať staré ságy z čias, keď u nás Konštantín s Metodom písali Proglas. Na kvalitu riadenia štátu pôsobí hlavne tá kultúra, ktorá je v centre, hlavnom meste, hlavných médiách a tá, ktorú prejavujú elity. Kultúra v parlamente a medzi ústavnými činiteľmi.
