Zrána na brehu zadumaného Dunaja, kde trávnaté pobrežie voňalo čerstvou rosou a divokými kvetmi sa vynorila kačka. Vyzerala úplne obyčajne – trochu vážna, trochu zvedavá, trochu strapatá, s pohľadom, čo už veľa videl a zobákom, čo dlho mlčal.
„Prepáčte, ale tu niečo nesedí.“ kvakla zčista-jasna polohlasom, aby si to vyskúšala a potom zbadala rybára.
„Dobré ráno, rybár, ktorý sa stále sťažuješ na vietor!“ zakvákala Jasminka hlasno – tak sa totiž volala -, až zaskočený rybár, ktorý si práve zamyslene krútil fúzy, takmer spadol do vody. Pozrel doprava, doľava, hore, potom ešte na letiaceho havrana, až nakoniec zbadal kačku, ktorá už pobehovala po brehu a diskutovala s labuťami o tom, či je lepšie po vode chodiť, alebo plávať.
„Čo sa to deje? Kačky predsa nehovoria,“ zamumlal rybár a zohol sa po udicu.
Jasminka to počula: „To si myslíš ty, nie ja! Nemôžem viac mlčať!“
Nechala debatu s labuťami, lebo neďaleko zbadala hlúčik iných rybárov a inšpirovaná nezdvorilosťou toho mumlavého, hneď sadla na vodu a priplávala k nim.
„Idem vás poučiť ako máte správne rozprávať s kačkami, rybári!“ zakvákala na nich ešte z vody. Zaskočení rybári sa zhromaždili okolo nej, niektorí sa smiali, iní neveriacky krútili hlavami. Ale Jasminka bola presvedčená, že svet potrebuje viac porozumenia medzi druhmi.
„Ak im chcete rozumieť, hľadajte význam v tichu medzi slovami. Potom sa vám otvorí tajná brána, cez ktorú vstúpia hlasy kačiek aj labutí.“ poučovala ich vážne, očká-koráliky sa jej ligotali.
Jeden z rybárov sa hlbšie zamyslel: „A čo keby sme namiesto lovenia rýb počúvali rieku?“
„Múdry rybár, tebe patrí prvenstvo medzi rybármi!“ pritakala uznanlivo Jasminka „Rieka nie je len voda. Je to najstaršia rozprávačka príbehov v krajine. Vie hovoriť tichom, keď sa ráno hladina leskne ako zrkadlo, aj búrkou, keď potrebuje vyjadriť to, čo sa už nedá vysloviť inak, len hromom.“
Chýr o Jasminke sa šíril ako oheň. Pobrežie sa postupne zapĺňalo ľuďmi, ktorí chceli vidieť a počuť hovoriacu kačku. Ľudia len prichádzali a prichádzali. Priniesli si karimatky, seniori vankúše, niektorí diktafóny. Deti žiarili šťastím, túžili pohladkať Jasminkine strapaté pierka a zvedavo vykrikovali otázky jedno cez druhé. Mladí zapli nahrávanie telefónov. Dôslednejší si začali pozorne zapisovať poznámky, akoby išlo o vedecký objav. Tí, čo si mysleli, že je to divadlo či fígeľ, napäto natŕčali uši.
A Jasminka im vykladala.
Ako si kamene hmkajú tlmeným basom a trstina hrá skvelý džez.
Ako má tráva vo svojom šepote ukryté piesne dažďa
a kvety si posielajú správy vôňou.
A pod zemou rozpráva mycélium, sieť staršia než vaše kroniky.
A mravce cestičkami píšu vlastnú poéziu trpezlivosti,
kým včely kreslia vo vzduchu mapy sladkých ciest…
…vtom vykukol spoza stromu bobor Cyprián a prihopkal k Jasminke. Využil chvíľu, keď sa potrebovala zhlboka nadýchnuť a povedal jej:
„Pozorne ťa počúvam, Jasminka. Zatiaľ si málo hovorila o nás, bobroch, ale ti poviem, to by teda bolo, keby príroda a ľudia začali spolu rozprávať!“
Aj stará sova Anastázia pozorovala múdrymi očami z koruny stromu tú veľkolepú scénu a hovorila si:
„Konečne sa začína niečo diať. Príroda má svoje tajomstvá, ktoré driemu, no túžia byť odhalené. Nech teda prehovoria kačky a bobry!“
„A sovy!“ doplnila živo Jasminka.
Pokiaľ išlo o nachádzanie porozumenia, nepoznala únavu.
Deň sa postupne nachýlil k večeru a národu sa stále nechcelo rozísť sa. Všetkým bolo na pobreží dobre. Keď sa na breh zniesla tma, dunajské vlny sa jemne rozžiarili a v povetrí zavládla vôňa lesíka a divokých byliniek. Voňali ako nikdy predtým. Deti sa so smiechom naháňali s veveričkami, ktoré medzi nimi stvárali náramné kúsky. V plytkej vode vážne našľapoval strážca pobrežia bocian Bonifác.
Jasminka vyhlásila, že to je najväčšia párty na Dunaji a že navrhuje z nej spraviť veľkú tradíciu. Vôbec nikto nebol proti. Aj rieka na znak súhlasu rozčerila hladinu, ladne hojdajúc čajky a kormorány, ktoré smerovali k brehu. Vtáky sa v opojnej vôni lesíka radostne zladili do večerného unisona..
***
Keď sa ľudia, ktorí zažili najväčšiu párty na Dunaji, zobudili ráno do všedných povinností, nevedeli si spomenúť na presné slová. Záznamy diktafónov a telefónov šumeli vetrom a vodou. Ale nikto už nekričal na nikoho. Rybári pri čakaní na rybu sústredene načúvali vlnám a deti kráčali po brehu opatrnejšie, aby nerušili šepot trávy a spev kameňov. Tulák sa skúmavo sklonil nad mravenisko a hubár si pri dubáku kľakol na zem a pomaly k nej priložil ucho, aby lúštil signály prastarej podzemnej telefónnej siete…
A Jasminka?
Stratila sa medzi ostatnými kačkami. Múdro sa zas odmlčala. Ale keby ste chceli spoznať práve ju, príďte na pobrežie o rok.
Vtedy bude Jasminka opäť organizovať najväčšiu párty na Dunaji.
Slávka
