„Nie som na sociálnych sieťach, nechcem čítať hlúposti, nenávistné komentáre, povrchné stanoviská. Autorom chýbajú poznatky (majú len informácie), absentuje sebareflexia, nie sú sčítaní a sú zlí. Strata času.“
Toľko mi napísal môj priateľ z akademickej pôdy na dotaz ako vníma negatívne komentáre k jednotlivým názorom a blogom v denníkoch.
Otázka, ktorú kladiem je veľmi vážna. Spomínam si na týždne a mesiace po Novembri 1989, keď masy ľudí začali hovoriť svoje názory, zážitky, sťažnosti a návrhy, a čakali, že ich niekto bude riešiť. Problém bol, že nemal kto počúvať – všetci chceli len byť vypočutí.
Za pomaly 36 rokov od tých čias sa slovenská spoločnosť v tomto príliš nepohla.
Má to viacero dôvodov, myslím si, že veľmi dôležitý je v kultúre nášho školstva, postavenej na jednosmernej komunikácii od učiteľky k žiakovi. Učiteľ vie – žiak má za úlohu opakovať. Kladenie otázok sa občas považuje za prejav zlyhania žiaka – pýta sa lebo nedával pozor, lebo sa doma neučil, lebo je drzý a provokuje…
To vedie k tomu, že niektorí naši žiaci nevedia slušne klásť otázky, prípadne vyjadriť svoje pochybnosti či námietky.
V škole sa nenaučili jednoduché vety ako:
„Prepáčte pani učiteľka, toto som nepochopil.“ – to je u nás akoby som priznal že som slabý, alebo že učiteľka nevie vysvetľovať. Pričom nerozumieť je úplne normálna vec.
„O tomto mám pochybnosti, môžete mi prosím vysvetliť ako ste dospeli k tomu záveru?“ To väčšina našich učiteliek môže považovať za provokáciu a drzosť.
„Vaše tvrdenie mi nesedí, mne to vychádza takto…”
„Nemôže to byť aj inak ako tvrdíte Vy pani učiteľka…?” – Priam drzosť na druhú.
„Ja som tam a tam čítal, že je to takto – kde je teda pravda?” – Spochybňovanie autority učiteľky?
To, že naši žiaci nie sú vedení k slušnému kladeniu otázok učiteľkám vedie k tomu, že otázky klásť nevedia, a ak ich aj majú, nevedia ich artikulovať slušným spôsobom.
Tak isto sa nenaučili, že keď oslovujú neznámeho človeka, treba sa najprv predstaviť ak sa chceme zapojiť do debaty. Nestačí len meno, ale je dobré doplniť aj pár relevantných informácií o sebe. Inak budem debatovať o nejakej medicínskej otázke s lekárom alebo sestrou, inak s človekom, ktorý má s chorobou osobnú skúsenosť alebo povedzme sa staral o chorého príbuzného, a úplne iná je debata s niekým, kto si o veci prečítal na internete a teraz „vie”.
Pričom ide samozrejme aj o to kde „na internete“ čosi čítal – v akom konkrétnom médiu, časopise.
Smerujem k tomu, že veľká časť problému komentárov a „diskusií“ je nielen známa anonymita sociálnych médií, ale aj to, že sa generácie našich ľudí nenaučili klásť otázky a vôbec diskutovať. Teda zlyhanie školstva. Podstatou diskusie je totiž kladenie otázok a cez ne hľadanie odpovedí – nie hlásanie zvestovanej pravdy. No a samozrejme je tu ešte to, že sa neučia elementárnej slušnosti – slušne osloviť oponenta, predstaviť sa, slušne predložiť svoje argumenty.
Výsledok je ten, že to nie sú diskusie, ale často len aréna pre artikuláciu zlosti a frustrácie ľudí, ktorých nikto nepočúva – čiastočne preto, že ich nenaučili diskutovať a nevedia to.
Moja úcta však patrí kvalifikovaným pedagógom, ktorí vnímajú svoju prácu ako misiu.
Ďakujem im za prácu, vnímavosť, tvorivosť, odhodlanie a podporu, ktorú vkladajú do svojich žiakov. A ďakujem im aj za odvahu, s ktorou menia ich zabehnutý svet.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Úplne súhlasím s tým, že už v škole treba naučiť ľudí klásť otázky a vecne diskutovať. Mám to aj z osobnej skúsenosti, lebo myslím, že v tomto smere som v socialistickej škole i univerzite dostal pomerne slušný základ.
V komentári vyššie ma však zarazila časť „Inak budem debatovať…“, lebo mám neurčitý pocit, že práve tento prístup torpéduje to apelovanie po slušnej a vecnej diskusii. Ak má byť totiž diskusia vecná, teda nebude smerovať na poníženie alebo zosmiešnenie človeka, ale bude sa venovať vecným informáciám, ktoré sa povedali, tak aký význam má vedieť, či sa rozprávam s lekárom alebo laikom. Aký je rozdiel v tom, ak mi do očí povie hlúposť lekár alebo inštalatér? Ak si vážim človeka, tak obidvom odpoviem rovnako slušne a vecne. Diskusia končí až potom, keď slušnosť neopätuje.
Chápem, že „úplne inak“ môže mať význam aj vo vecnej rovine, proste prispôsobím svoju argumentáciu vecnej úrovni vedomostí oponenta. Ale tú úroveň mi prejaví tým, ako reaguje, ako formuluje otázky. Ak by som si predstavu o tej úrovni robil podľa jeho „šiat“, tak by som sa mohol stať obeťou svojich predsudkov.
