V rámci plošného politického boja proti súčasnej vláde, teraz menovite v oblasti kultúry, sa v tlači objavili správy, že Škoda auto Slovensko s.r.o. „ruší ďalšie spoločné aktivity s Bienále ilustrácií Bratislava“. Teraz ponechám bokom ten aspekt, že (podobne ako folklórny súbor Urpín) sa súčasťou bontónu „slušných“ inštitúcií čoraz častejšie stávajú podrazy s neplnením sľubov a zmluvných záväzkov, najlepšie tak, aby postihnutá strana ostala v časovej tiesni.
Upozorním na ekonomický a daňový aspekt tzv. „sponzoringu“. Daňové zákony ich poznajú ako oprávnené náklady na získanie a udržanie príjmu. Dá sa to tak chápať, ak niektorá nemenovaná značka piva a nealkoholických nápojov prezentuje svoju reklamu na športových podujatiach. Je vysoká pravdepodobnosť, že diváci cez prestávku siahnu po plechovke práve s tou značkou, ktorú majú počas zápasu pred očami. Ale zdá sa vám pravdepodobné, že keď deti vidia medzi ilustráciami rozprávok a detských príbehov značku „Škoda“, tak to zvýši jej predaj? Absolútne nie! A neverí tomu ani samotná firma, inak by sa takto na poslednú chvíľu nenechala dotlačiť od politických aktivistov k porušeniu zmluvy so štátom a teda fakticky k reputačnej škode. Vyplýva z toho, že zrejme škoda firmy by bola väčšia, ak by sa k tomuto kroku nenechala dotlačiť.
Každopádne – takýto „sponzoring“ zrejme nie je náklad nevyhnutný na získanie a udržanie príjmu. Bolo by vhodné v rámci konsolidácie financií štátu dôkladne sa zamyslieť nad tým, aké náklady štát uznáva za daňovo oprávnené a necháva si tak unikať časť príjmov. Nie je čas zamyslieť sa či sa za oprávnené náklady budú považovať všetky výdavky na reklamu bez rozdielu? Aj takéto, ktoré firma bez problémov na poslednú chvíľu zruší? Aj také, ktoré sa nám tlačia pred oči popri ceste, keď šoférujeme? Aj také, ktoré rozptyľujú pozornosť detí (aj dospelých) počas filmov (a nemáme o ne záujem)?
Celá záležitosť má ešte aj inú stránku. „Sponzoring“ sa síce dá odpísať z daní, ale nie celý, len relatívne malá časť. Väčšina znižuje disponibilné príjmy firiem, ktoré by inak mohli využiť na investície, zvýšenie miezd zamestnancov alebo zníženie cien výrobkov. Naozaj robí manažérom firiem takú radosť, že si môžu dovoliť míňať veľké prostriedky na „sponzoring“?
Mimovoľne mi prichádza na um, ako pred 20 rokmi, keď si ešte spoločnosť uvedomovala všadeprítomnosť výpalníckych mafií, keď ešte existovali novinári, ktorí o tom písali otvorene a keď ešte štát aspoň formálne proti týmto praktikám bojoval, výpalníci vystavovali podnikateľom faktúry na fiktívne služby, aby si aspoň časť z výpalného mohli „odpísať z daní“. Na ozvieženie pamäti – výpalné, to skutočne bol náklad na získanie a zabezpečenie príjmu, lebo sa veľmi často stávalo, že kto ho odmietol platiť, veľmi skoro podnikanie „zavesil na klinec“.
A tak mi napadá, že čo keby OČTK, namiesto naháňania „nenávistných komentárov na sociálnych sieťach“, ktoré sú ekonomicky celkom neutrálne, sa trochu podrobnejšie pozreli na pozadie rôznych reklám a „sponzoringov“.
