Jednou z mojich obľúbených piesní je Cesta od No Name. Vždy keď ju počujem, myslím na svoju vlastnú cestu života.
Tieto písmenká som chcela napísať už dávno, ale akosi vždy bola nejaká iná téma a slová a myšlienky som ukryla do tajného priečinka, aby som ich mohla vybrať vtedy, keď príde ten správny čas.
Každý z nás má svoju cestu, niekto kratšiu, iný dlhšiu.
Niekto ju má širokú, pohodlnú a prechádza ňou ľahko a aj tak je stále nespokojný, vadí mu každý malý kamienok v podobe problémov a starostí.
Iný má cestu úzku, kamenistú s mnohými prekážkami a aj napriek tomu zatne zuby a ide ďalej a prekonáva ťažkosti.
Je úplne jedno aká dlhá cesta života je a či je pohodlná, alebo s prekážkami. Najdôležitejší sú ľudia, ktorí nás na nej sprevádzajú a spájajú tú svoju cestu s našou cestou.
Je úplne jedno, ako dlho sú naše cesty prepojené, dôležité je, akí tí ľudia sú.
Často sa stáva, že na svojej ceste stretávame ľudí, ktorí nás brzdia, podrážajú nohy a robia všetko preto, aby nám ju znepríjemnili a sťažili.
Robia to vtedy, keď si chcú vďaka svojmu egoizmu uľahčiť tú svoju vlastnú cestu.
Najdôležitejší sú však tí, ktorí nás nenechajú padnúť, podržia, postavia na nohy, tí o ktorých sa môžeme oprieť.
Na cestu života začíname myslieť spravidla vtedy, keď sa začína krátiť, alebo sa musíme na chvíľku zastaviť a rozhodnúť sa, čo ďalej.
A také chvíle prichádzajú často.
Aj ja som sa musela v poslednej dobe pár krát zastaviť a prehodnotiť životné priority.
Určiť si, čo je pre mňa dôležité a čo nie a ako chcem ísť ďalej, keď viem, že moja cesta sa kráti a pribudnú prekážky s ktorými si budem musieť poradiť len ja sama.
V mojom živote je veľa ľudí, mnohí žijú vedľa mňa celé roky a sú len takými tieňmi bez života.
Iní sa mihli v mojom živote krátko, ale zanechali stopu v podobe radosti a smiechu a ostali po nich krásne spomienky.
Je pár ľudí, ktorí so mnou kráčajú tichučko, tak, že niekdy ani neviem, že sú vedľa mňa, ale nikdy ma nenechajú padnúť na kolená, keď mi je najťažšie.
Sú to ľudia, vďaka ktorým sa každé ráno dokážem nadýchnuť a ísť ďalej.
Občas sa stáva, že práve títo ľudia dajú človeku takú lekciu do života, že dokážeme pochopiť vlastný strach, hlúposť a pomôžu nám nájsť stratený pokoj.
Neviem koľko jarí a zím prežijem na svojej ceste, ale viem, aký dôležitý je každý deň.
Neviem koľko rán ešte dostanem nielen od života, ale aj od ľudí, ktorým som dôverovala, ale viem, že každá takáto rana aj keď veľmi bolí, ma posunie ďalej.
Neviem, koho ešte stretnem na svojej ceste životom, ale viem, že doteraz som stretla zopár takých ľudí, ktorí mi vrátili úsmev a vieru v ľudskosť. Títo ľudia sú skutočnými priateľmi.
A ja každému z nich ĎAKUJEM, za každé milé slovo, úsmev, pocit vzájomnosti, objatie.
Devana
Slnovratovo 10. máj 2017
