Už dávno pociťujeme, že naša spoločnosť je extrémne polarizovaná a nesúdržná. Ale skôr ako občianskych vojen sa obávam, že to rozdelenie spoločnosti je len nástroj na jej úplné ovládnutie, na dosiahnutie rýchlej erózie občianskych práv a slobôd a nástup režimu, ktorý sa označuje ako techno-feudalizmus.
Zreteľný je takýto vývoj v USA, ale k tomu môže časom smerovať aj vývoj v iných demokraciách. Pojem technofeudalizmus je tu pár rokov, podobný význam má aj pojem neofeudalizmus, ktorý je o niečo starší. Znamená spoločnosť a systém, v ktorom má malá vrstva ľudí obrovské zdroje, kým drvivá väčšina ich nemá a žije zo dňa na deň, prípadne z mesiaca na mesiac.
V tom sa podobá na feudálny systém, v ktorom úzka vrstva aristokracie (svetskej a duchovnej – teda cirkevných pohlavárov) disponovala všetkým majetkom (teda predovšetkým pôdou, nehnuteľnosťami a zbraňami na udržanie status quo) a drvivá väčšina ľudí boli poddaní obrábajúci pôdu pánov a žijúci s veľmi obmedzenou slobodou, právami a minimálnym osobným majetkom. V porovnaní s dneškom teda ide o spoločnosť, ktorej stredné vrstvy sa prepadli do pozície proletariátu bez majetku a s čoraz obmedzenejšou osobnou slobodou.
Predpona techno naznačuje, že tí, čo v technofeudalizme pracujú a zachovávajú si aký-taký sociálny status, pracujú s technológiami – živia sa ako „kognitívny proletariát“.
Podľa môjho priateľa analytika globálnych trendov práce v priemysle budú rýchlo nahradené robotmi (v Číne sú už dnes takzvané čierne/temné továrne –sú to haly v ktorých nie je potrebné svetlo, lebo tam pracujú roboty, ktoré majú iné senzory). Počítače a umelý intelekt však veľmi rýchlo nahradí aj značnú časť kognitívnej práce – nielen účtovníkov, skladníkov, ale napríklad aj novinárov, spisovateľov, učiteľov, « influencerov », filmárov atď.
Toľko jeho stanovisko.
O tom, aká práca zostane pre ľudí, sa dnes veľa špekuluje. Svet do ktorého vývoj smeruje sa vymyká našej predstavivosti a vývoj len chytáme za chvost. Zostáva nám naša ľudskosť vo svojej dobrej, ale žiaľ aj zlej podstate. Na nás, ktorí veríme v hodnotu ľudskosti zostáva stáť na strane toho lepšieho v nás.
A potrebujeme sa naučiť hľadať to dobré aj v ľuďoch okolo seba.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Médiá a praktická politika nás už roky zvykajú na to, že ako ľudia si nie sme všetci rovní. Presne k tomu smerujú aj všetky tie politiky „dvojakých metrov“. Máme si zvykať, že sú skupiny ľudí, ktorí si môžu dovoliť viac ako ostatní. Majú privilégiá. Už dokonca poznáme aj vonkajšie znaky takejto novej šľachty a do zákonov sa to dostáva postupne, keď už dvojaký prístup spoločnosť akceptuje.
Naša (slovenská) spoločnosť nie je systémovo diskriminačná a aj z historických dôvodov sme citliví na jedincov, ktorí si nárokujú vyšší status a viac práv, ako im „primerane“ patrí.
