Bolo by detinské domnievať sa, že „keď sme bití, silnieme“. Pod vplyvom amerických sankcií sme síce skutočne posilnili národnú suverenitu v ekonomickej sfére, ale nie až do takej miery, aby sme tomu vôbec nevenovali pozornosť. Samozrejme, že sankcie spôsobili škody, ktoré výrazne umocnila aj pasívna politika menových autorít.
Permanentné zastrašovanie Ruska stále novými „pekelnými“ sankciami už dávno prestáva vzrušovať ruskú verejnú mienku. Pamätám si, ako som v roku 2014, podobne ako s ďalšími prvými osobami, na ktoré boli USA uvalené sankcie, mal rozhovor a všetci sme novinárov ubezpečili, že sme hrdí na takéto uznanie našich služieb Rusku. Odvtedy sa počet fyzických a právnických osôb, na ktoré sa vzťahujú sankcie zo strany Spojených štátov amerických a ich satelitov, mnohonásobne zvýšil a na našu krajinu to nemalo žiadny citeľný dopad.
Naopak, odvetné opatrenia zavedené našou vládou v zmysle obmedzenia dovozu potravín z týchto krajín výrazne prispeli k rastu domácej poľnohospodárskej produkcie, ktorá takmer úplne nahradila dovoz hydiny a mäsa. Obranný a energetický priemysel sa naučili, ako tieto sankcie obísť. Jednoducho upustili od používania dolára a tým aj amerických bánk a prešli na národné meny a banky partnerských krajín. Ďalším v poradí je vývoj nástrojov digitálnej meny. Tie možno použiť bez toho, aby sa partneri uchyľovali k službám takých bánk, ktoré sa obávajú, že sa dostanú pod sankcie. Ruský národ so záujmom sleduje, ako sa do Ruska vracajú exportovaní oligarchovia aj so svojim kapitálom, ktorí sa obávajú konfiškácie majetku a hrozby zatknutia v krajinách NATO.
Sankcie neničia ekonomiku Ruska, ale tých krajín, ktoré ich zaviedli
Americké sankcie nezasiahli ani tak Rusko, ako skôr tretie krajiny, ktoré sa dostali pod tlak Washingtonu. V prvom rade sa to dotklo našich európskych susedov, ktorí obmedzili väčšinu projektov spolupráce vo vedeckej, technickej a energetickej oblasti. Ovplyvnilo to do istej miery aj čínske komerčné banky, pôsobiace v dolárovej zóne, ktoré radšej prestali obsluhovať ruských klientov. Obchodný obrat medzi Ruskom, EÚ a USA prirodzene klesol, zatiaľ čo s Čínou vzrástol.
V období 2014-2020 sa obchod medzi Ruskom a Čínou zvýšil o 17,8 % z 88,4 miliardy USD na 104,1 miliardy USD. Podiel krajín Ázijsko-tichomorskej hospodárskej spolupráce (APEC) a Šanghajskej organizácie spolupráce (SCO) na obrate zahraničného obchodu Eurázijskej ekonomickej únie (EAEU) za toto obdobie vzrástol o necelé 4 % zo 16,3 % na 24,1 %. Podiel EÚ na obrate zahraničného obchodu s EAEU sa naopak znížil zo 46,2 % v roku 2015 na 36,7 % v roku 2020.
Spojené štáty sa v skutočnosti pomocou sankcií snažia vytlačiť ruský tovar z trhov svojich satelitov a nahradiť ho vlastným. Najzreteľnejšie sa to prejavilo na európskom trhu so zemným plynom, kde výrazne vzrástol podiel Spojených štátov, hoci Rusko zatiaľ nedokázali vytlačiť z európskeho trhu so zemným plynom.
Nastáva globálna zmena štruktúry zahranično-ekonomických vzťahov
Hlavným výsledkom americko-európskych sankcií bola zmena geografickej štruktúry ruských zahranično-ekonomických vzťahov v prospech Číny, pričom rozšírenie spolupráce plne kompenzuje obmedzenie obchodných a ekonomických vzťahov s EÚ. Európski spotrebitelia musia prejsť na drahšie americké zdroje energie a výrobcovia jednoducho prichádzajú o ruský trh. Celkové straty EÚ z protiruských sankcií sa odhadujú na 250 miliárd dolárov.
Ďalším dôležitým výsledkom amerických sankcií bol pokles podielu dolára na medzinárodných zúčtovaniach. Pre Rusko, ako aj pre ostatné krajiny podliehajúce americkým sankciám, sa dolár stal toxickou menou. Sledovaním všetkých dolárových transakcií môžu americké represívne orgány kedykoľvek zablokovať platby, zmraziť alebo dokonca skonfiškovať aktíva. Za 8 rokov po zavedení sankcií sa podiel dolára na medzinárodných zúčtovaniach znížil o 13,5 percentuálneho bodu. (zo 60,2 % v roku 2014 na 46,7 % v roku 2020). Sankcie sa stali silným stimulom pre prechod na zúčtovanie v národných menách a rozvoj národných platobných systémov. Vo vzájomnom obchode štátov EAEU sa tak podiel dolára znížil o viac ako 6 percentuálneho bodu (pb) z 26,3 % v roku 2014 na 20,0 % na konci roka 2020.
Pamätám si, ako som sa pred desiatimi rokmi pri zvažovaní problematiky rizík pre ruský bankový systém v Národnej bankovej rade opýtal vtedajšieho šéfa centrálnej banky: „Existuje riziko odpojenia ruských bánk od medzinárodného systému bankových správ SWIFT? Ako to urobili západní partneri Iránu?“ Na čo som dostal odpoveď: „Nemôžeme sa zaoberať rizikom, že Bank of Russia zasiahne atómová bomba“ Vedenie centrálnej banky však prijalo patričné opatrenia. Dnes má Rusko vlastný systém na prenos elektronických správ medzi bankami (SPFS), ako aj vlastný platobný systém pre bankové karty Mir, ktorý je prepojený s čínskym systémom Union Pay a možno ho použiť na cezhraničné platby a prevody. Obe sú otvorené aj zahraničným partnerom a sú už široko používané nielen v domácich, ale aj medzinárodných sídlach. Deaktivácia SWIFT sa už nepovažuje za rozsiahlu hrozbu. Odpojenie povedie k rozvoju našich platobných a finančných informačných systémov.
Keď je Rusko pod tlakom, rastie
Bolo by detinské domnievať sa, že „keď sme bití, silnieme“. Pod vplyvom amerických sankcií sme síce skutočne posilnili národnú suverenitu v ekonomickej sfére, ale nie až do takej miery, aby sme tomu vôbec nevenovali pozornosť. Samozrejme, že sankcie spôsobili škody, ktoré výrazne umocnila aj pasívna politika menových autorít. Od roku 2014, kedy menoví špekulanti znížili výmenný kurz rubľa prostredníctvom manipulácie s trhom, navyše so súhlasom regulátora, sankcionisti tento nástroj používali ako poistku proti zlyhaniu makroekonomickej stability. Zároveň to bolo v roku 2014, v predvečer už ohlásených amerických sankcií, kedy Bank of Russia prešla na režim voľne plávajúceho výmenného kurzu. A Spojené štáty ich zaviedli až potom, keď si boli istí, že špekulanti výrazne zvýšia ich negatívny účinok. Keď rubeľ klesol takmer na polovicu, Obama s uspokojením povedal, že „ruská ekonomika bola roztrhaná na kusy“. V dôsledku tejto manipulácie s ruským devízovým trhom sa príjmy a úspory v rubľoch znehodnotili a špekulanti získali zisky viac ako 35 miliárd dolárov. To sa však nestalo kvôli sankciám, ale kvôli súhlasu Ruskej banky, ktorá na odporúčanie washingtonských finančných inštitúcií nechala výmenný kurz na milosť a nemilosť medzinárodných špekulantov.
Len úplne naivný človek by mohol veriť vo vytvorenie rovnovážneho kurzu rubľa v režime voľne plávajúcej hodnoty jeho výmeny. Samovystúpenie Ruskej banky z regulácie výmenného kurzu rubľa prespieva iba medzinárodnym menovým špekulantom. Na kolísaní rubľa, ktorý sa stal jednou z najnestabilnejších mien na svete, s 3-násobným prísunom devízových rezerv, získavajú medzinárodní špekulanti mnohomiliardové výnosy, zatiaľ čo Rusi takto znehodnocujú svoje úspory a príjmy v rubľoch, spolu s výkyvmi inflácie. Zároveň sa beznádejne zhoršuje investičná klíma. Nestabilita výmenného kurzu rubľa vyvoláva neistotu u hlavných parametroch investičných projektov, využívajúcich dovážané zariadenia a produkty orientované na export.
Devízová politika Bank of Rossia
Škody z finančných sankcií USA sú teda neoddeliteľne spojené s ideálnou devízovou politikou Ruskej banky. Jeho podstatou je prísne viazanie emisie rubľa na príjmy z vývozu a výmenný kurz rubľa k doláru. V ekonomike sa totiž vytvára umelý nedostatok peňazí a prísna politika centrálnej banky vedie k zvyšovaniu nákladov na poskytovanie úverov, čo zabíja podnikateľskú aktivitu a bráni rozvoju infraštruktúry v krajine.
Sankčné obmedzenia viedli k mimoriadne vysokému dopytu po financovaní podnikov na domácom trhu. Na pozadí relatívne nízkej kľúčovej sadzby a prístupu k lacnejšiemu financovaniu si veľké banky neustále udržiavajú čistú úrokovú maržu nad trhovým priemerom 5,4 – 6 %, zatiaľ čo najväčšie banky v Číne, USA, Nemecku, Francúzsku, Veľkej Británii či Japonsku je čistá úroková marža od 0,8 % do 2,3 %. Tieto neočakávané zisky sa však nepoužívajú na financovanie infraštruktúrnych projektov, ale na získanie nesúrodých vedľajších podnikov, ktoré sú spájané do ekosystémov. Väčšina týchto podnikov zostáva nezisková. Napriek tomu sa na ich rozvoj stále vynakladajú miliardy rubľov. Tieto čísla sú celkom porovnateľné s objemom investícií do veľkého infraštruktúrneho projektu v reálnom sektore ekonomiky, schopné priniesť rast pracovných miest a prispieť k rozvoju hospodárstva. Takéto projekty (ako aj napĺňanie rozpočtu) však stále zostávajú komoditným spoločnostiam, zatiaľ čo najväčšie finančné korporácie radšej smerujú svoje príjmy do vytvárania chimér.
V skutočnosti to bol práve súhlas centrálnej banky, ktorý viedol k tomu, že z priemyslu Ruska, odtiekla životodarná krv a tento sa nemohol vôbec rozvíjať.
Ak by si centrálna banka splnila svoju ústavnú povinnosť zabezpečiť stabilitu rubľa, a má na to každú príležitosť kvôli 3-násobnému prebytku devízových rezerv menovej bázy, tak by sme finančné sankcie až tak nepocítili. Dokonca by sa mohli obrátiť, podobne ako v iných odvetviach hospodárstva, v prospech bankového sektora. Centrálna banka by však musela nahradiť stiahnuté úvery západnými partnermi, vlastnými špeciálnymi refinančnými nástrojmi. To by zvýšilo kapacitu ruského úverového a bankového systému o viac ako 10 biliónov. rubľov a plne by kompenzovalo odlev zahraničných investícií, čím by sa zabránilo poklesu investícií a hospodárskej aktivity bez akýchkoľvek inflačných dôsledkov. Bolo by tak možné vyhnúť sa dlhému obdobiu poklesu reálnych príjmov obyvateľstva.
Pri hodnotení dôsledkov protiruských sankcií nemožno ignorovať dôsledky prerušenia ekonomických väzieb s Ukrajinou. Vzájomné zrušenie režimu voľného obchodu a uvalenie embarga na široký sortiment tovaru viedlo k pretrhnutiu kooperačných väzieb, ktoré zabezpečovali reprodukciu mnohých druhov high-tech produktov. Blokovanie práce ruských bánk viedlo k znehodnoteniu mnohomiliardových ruských investícií. Odmietnutie ukrajinskej vlády splácať svoj dlh voči Rusku, viedlo k ďalším stratám vo výške niekoľkých miliárd dolárov. Celkovo sa ich objem odhaduje na približne 100 miliárd dolárov. pre každú stranu. Ide skutočne o značnú a v mnohých ohľadoch nenapraviteľnú skutočnú škodu, ktorú sme sami umocnili odvetnými sankciami.
Skutočné dôsledky protiruských sankcií
K dnešnému dňu je výsledok ekonomických dôsledkov protiruských sankcií nasledovný. Najväčšie straty v pomere k HDP utrpela Ukrajina a v absolútnom vyjadrení je to zas Európska únia. Ruské straty potenciálneho HDP od roku 2014 dosahujú približne 50 biliónov rubľov. No len 10 % z nich možno vysvetliť sankciami, pričom 80 % z nich bolo výsledkom prebiehajúcej menovej politiky. Z protiruských sankcií profitujú Spojené štáty, ktoré nahrádzajú vývoz ruských uhľovodíkov do EÚ, ako aj Čína, ktorá nahrádza dovoz európskeho tovaru jeho dovozom z Ruska. Negatívne dôsledky finančných sankcií by sme mohli úplne neutralizovať, ak by si Banka Ruska splnila svoju ústavnú povinnosť a zabezpečila by stabilný výmenný kurz rubľa, a neplnila by odporúčania washingtonských finančných inštitúcií.
Pozrime sa ale aj na hrozby amerických a európskych rusofóbov v súvislosti s novými „pekelnými“ sankciami. Už bolo povedané vyššie, že hrozba odpojenia ruských bánk od systému SWIFT je médiami príliš zveličovaná. Aj keď to bude spočiatku zasahovať do medzinárodného zúčtovania, v strednodobom horizonte to bude jednoznačne prínosom pre ruský bankový a platobný systém.
Rusku prospeje aj hrozba zákazu transakcií s ruskými dlhopismi, keďže ich emisia v rozpočtovom prebytku nie je ničím iným ako zdrojom zisku pre zahraničných špekulantov. A ich ziskovosť je v porovnaní s trhovým hodnotením ich rizikovosti trikrát nadhodnotená. Rusko by ušetrilo miliardy dolárov, ak by ukončilo súčasnú politiku autokanibalizmu peňažných orgánov, kedy si za premrštené ceny požičiavajú peniaze, pričom tie sú pre rozpočet objektívne zbytočné. To by Rusku umožnilo ušetriť miliardy dolárov. Ak sa sankcionisti pokúsia zakázať nákup devízových dlhopisov ruských korporácií, potom bude možné nahradiť chýbajúce financovanie nákupu dovezeného zariadenia ich odkúpením, na úkor časti prebytočných devízových rezerv. Ak im budú odrezané zahraničné pôžičky, potom riziko ich nesplatenia padne na samotné európske a americké banky.
Existuje aj potenciálne riziko zabavenia ruského štátneho majetku. Ale môžeme na to symetricky reagovať uvalením embarga na splácanie dlhových záväzkov voči západným veriteľom a tiež zmrazením ich aktív. Straty strán budú približne rovnaké.
Posledná hrozba
V skutočnosti zostáva už iba jediná hrozba, a tou je odobranie cudzieho majetku ruským oligarchom. Pri všetkej svojej obľúbenosti medzi obyčajnými ľuďmi, tento krok by mohol byť stimulom pre návrat kapitálu vyvezeného z krajiny, čo bude mať pozitívny vplyv aj na ruskú ekonomiku.
Zároveň sa musíme čo najviac chrániť pred očakávanou eskaláciou americko-európskych sankcií. Najzraniteľnejším miestom našej ekonomiky je jej nadmerná offshorizácia. Až polovicu aktív ruského priemyslu vlastnia nerezidenti, teda osoby mimo Ruskej federácie. Z krajiny sa do zahraničia vyváža viac ako bilión dolárov kapitálu, z čoho polovica sa podieľa na reprodukcii ruskej ekonomiky. Jednorazové zmrazenie týchto aktív môže skutočne drasticky zhoršiť pozíciu radu strategicky dôležitých podnikov závislých na zahraničnom trhu. Američania ukázali, ako sa to robí, na príklade Rusalu, pričom nad ním prevzali kontrolu pod hrozbou zastavenia zahraničnoobchodných aktivít. Mohli by sme na to reagovať znárodnením aspoň gigantických vodných elektrární prevedených na túto korporáciu zadarmo a ešte aj z pochybných dôvodov. Na nich sa totiž zakladá leví podiel podnikateľského zisku. Z nejakého dôvodu však nikto nechráni tento štrukturálny sektor našej ekonomiky pred nájazdovým prevzatím americkým ministerstvom financií.
Z uvedeného vyplýva potreba účinných opatrení na skutočnú deoffsorizáciu ekonomiky, ako aj zosúladenie politiky Banky Ruska (Bank of Rossia) s jej ústavnými záväzkami. Nefungujú veľmi ani opatrenia na sprísnenie devízovej regulácie s cieľom zastaviť vývoz kapitálu a rozšíriť cielené poskytovanie úverov na investície a prevádzkový kapitál podnikov, ktoré potrebujú financovanie. Na domácom trhu je vhodné zaviesť zdaňovanie menových špekulácií a transakcií v dolároch a eurách. Potrebujeme seriózne investície do výskumu a vývoja, aby sme urýchlili rozvoj našej vlastnej technologickej základne v oblastiach postihnutých sankciami. Predovšetkým obranný priemysel, energetika, doprava a komunikácie. Je potrebné dokončiť dedolarizáciu našich devízových rezerv nahradením dolára, eura a libry zlatom. V súčasných podmienkach očakávaného explozívneho rastu ceny zlata sa jeho masívny export do zahraničia rovná velezrade a je najvyšší čas, aby to regulátor zastavil. Je potrebné urýchlene zaviesť digitálny rubeľ, ktorý by sa dal použiť na cezhraničné platobné a zúčtovacie transakcie, pričom by sa obchádzal bankový systém podliehajúci tlaku sankcií. Mali by sme sa poponáhľať s vytvorením vlastného výmenného priestoru a mechanizmov oceňovania v rubľoch pre komodity, ktoré vyrábame v hojnosti. Navrhnúť partnerom v Ázii zavedenie globálnej platobnej a zúčtovacej meny založenej na indexe národných mien a komodít.
Od Lisabonu po Vladivostok
Je možné jednostranne odstrániť sankcie z ukrajinských podnikov a zároveň uľahčiť postavenie ruského obyvateľstva v nich zamestnaného. Možno opäť vyjsť s iniciatívou jednotného ekonomického priestoru od Lisabonu po Vladivostok, podpora zdravej časti európskej podnikateľskej a politickej elity. Pokúsiť sa spoločne vytvoriť širokú medzinárodnú koalíciu na obnovu noriem medzinárodného práva, vrátane noriem WTO a MMF, ktoré kolektívny západ svojimi sankciami a obchodnými vojnami nehanebne porušujú.
Vo všeobecnosti treba urobiť ešte veľmi veľa na posilnenie národnej suverenity v hospodárstve. Americké sankcie sú agóniou odchádzajúcej imperiálnej svetovej ekonomiky založenej na použití sily. Aby sa minimalizovali nebezpečenstvá s tým spojené, je potrebné urýchliť formovanie nového – integrálneho – svetového hospodárskeho poriadku, obnovenie medzinárodného práva, národnej suverenity, rovnosti krajín, rôznorodosti národných obchodných modelov, princípov vzájomnej výhodnosti a dobrovoľnosť v medzinárodnej hospodárskej spolupráci.
Sergej Glazjev je ruský ekonóm a politik, člen Národnej finančnej rady Ruskej federácie a Bank of Rossia. Za prezidentovania Jeľcina bol ministrom zahraničných ekonomických vzťahov a neskôr poslancom štátnej Dumy. Bol aj poradcom Vladimíra Putina pre oblasť regionálnej ekonomickej integrácie (2012 – 2019) a kandidátom na ruského prezidenta v roku 2004. V slovenskom preklade jeho publikácie „Skok do budúcnosti“ a „Zápas o líderstvo“ vydalo vydavateľstvo Torden.
Viac na: https://torden.sk/autor/sergej-glaziev/
(pôvodný názov: Sankcie a suverenita)
Autor: Sergej Glazjev
Preklad: Robert Merva, riaditeľ vydavateľstva TORDEN
Zdroj: https://expert.ru/2022/02/25/sanktsii-i-suverenitet-column/
Ilustračný obrázok:
https://s3-eu-central-1.amazonaws.com/cartoons-s3/styles/product_detail_image/s3/cartoons/2014/07/drip_sanctions__alexander_dubovsky.jpg?itok=M3UMFCFA
