Prírodný hospodár je ochranca krajiny

Nejestvuje nijaký dôvod, prečo by hospodári nemali byť ochrancami. Nijaký dôvod okrem nevedomosti.
Pôvodne vyšlo 13. 2. 2025 tu: https://www.ziarislav.sk/od-stefanika-k-hodzovi-a-oslobodeniu/

Prírodný hospodár je základ dobrého hospodárenia v krajine. Prirodzené hospodárstvo je rodinné hospodárstvo. Rodinné hospodárstvo nie je malé, ani drobné podnikateľstvo. Je to základná a najprirodzenejšia živnosť. Je to veľká vec. Medzi základnými hospodármi nie je dôvod poškodzovať prírodu, pokiaľ majú títo hospodári základnú rozumovú výbavu. Rodinný hospodár chce mať čistú zem a čistú vodu, pretože od toho závisí zdravie jeho rodiny. Nie je to teda nejaký nadnárodný kapitalista, ktorý vyrába prechemizované potraviny pre „lúzu“ a sám si kúpi zdravé (bio, natural…). Rodinný hospodár chráni hospodárstvo, a pokiaľ má základné duševné cítenie, tak chce mať na hospodárstve zdravú prírodu.

Rodinné hospodárstvo bolo silne zatlačené tak za socializmu v strednej a východnej Európe, ako – síce inak, ale tiež, za kapitalizmu na Západe. V posledných desaťročiach sa však chemizácia v hospodárení všade výrazne zvýšila.

Ak sú zdravé časti krajiny, je krajina je zdravšia. Preto by štát mal podporovať rodinné hospodárstva a to hlavne tým, že obmedzí podmienky, ktoré ich ničia, alebo vytesňujú, či poškodzujú. Základné hospodárstva sú dôležité aj pre potravinovú bezpečnosť celej krajiny. Hospodárenie vo veľkom, teda podnikateľské veľkopôdohospodárstvo, už také bezpečné v širokom rozsahu určite nie je. Rodinné hospodárstvo je spojené s priamou zodpovednosťou za potraviny, pôdu a vodu, pretože je to domáce životné prostredie. Vo veľkopôdohodpodárstve takéto vzájomné pôsobenie človeka a prírody byť môže, ale aj nemusí.

Pisateľ pozná – aj vďaka Gazdovskej obrode – desiatky, možno stovky základných hospodárov. Majú hospodárstva vo veľkosti od jednoduchej záhrady po tristohektárové polia. Ale v Gazdovskej obrode aj tí väčší hospodári, s rozlohou pozemkov o desiatkach a dokonca niekoľkých stovkách hektárov, starajú sa o svoju prírodu. Na miestach, kde boli len chemické polia, vo vlastnom záujme obnovujú a chránia aj prírodné druhy porastov, sadia stromy, pokúšajú sa k nim dostať huby, zadržiavajú vodu, vyrábajú jazierka, tešia sa z divých vtákov, z iných zvierat, ktoré sa im tam prisťahujú, tešia sa z obnovených prírodných porastov na pôde, ktorá bola predtým spľundrovaná chemickým a necitlivým prístupom.

Pisateľ založil 4 záhradosady, na kopcoch, kde predtým bol jalový podzol, vyrábal terasy so studničkami, dnes sú to desiatky vysutých hriadok a terás s desiatimi studničkami, kde sa liahnu vzácne druhy obojživelníkov, kŕmia sa tam domáce a divé včely, chodia tu divé vtáky… V obnovených porastoch sa pasú domáce zvieratá na lesopasienkoch, čo sa dnes módne už nazýva „agrolesníctvo“, o tom pisateľ nepočul, keď už tak žil.

Takíto a ďalší prírodní hospodári podporujú dnes mimoriadne slabú základnú potravinovú bezpečnosť krajiny. A tiež bezpečnosť prírodnú.. Na spľundrované pôdy sa môžu dostať znovu živočíchovia vo veľkom kruhu prírody, rastliny a huby, pôdne baktérie, život od jednobunkového, po veľké a vzácne druhy. A to napriek, alebo aj vďaka množstvu úrodných hriadok, políčok ovocných kríkov a stromov. Deti si fotia rastlinky a motýle v nebývalej pestrosti, je to aj vzdelávanie, je to občianstvo, občianstvo toho najprírodnejšieho spôsobu. Podoba štátov, štátnych zväzov, všelijaké únie a politiky sa menia, sú krátkodobé. Ale príroda ostáva. Tiež sa mení, ale málo, jej zákony sú dlhodobo platné, jej rodičovský rozsah nikdy nezmizne, vždy budeme deti prírody. V jej lone udržiavame svoje rody. V jej lone sa vyvíjajú naše národy. A v jej lone môžeme spolužiť v mieri na našej materskej Zemi. To je prirodzene možný spôsob záchrany ľudstva.

Obnovenie prírodného citu, vedomia, konania. Výpočty, zákony, zákazy a nariadenia, to všetko bude zbytočné, keď si ľudia neudržia prírodnú duši, prírodné cítenie, rodné hodnoty. V tomto sme všetci súrodenci. Nemali by sme sa deliť podľa politiky, náboženstva a iných zaradení vo veci spoluobčianstva v krajine, ktorá je prírodná, má byť zdravá a máme v nej žiť v úcte a spolužití vo veľkom kruhu bytostí, kde človek je len jedno ohnivko z veľkého reťazca , bez ktorého by nebolo života. Človek by mal byť najzodpovednejší z bytostí, pretože má najväčšiu moc. Zodpovednosť za hriadku, zodpovednosť za studničku, za rodný háj, les, lúku, za pole, za záhradu, za Zem.

Aj preto robíme Gazdovskú obrodu.

Žiarislav a Rodná cesta