(Z archívu prípadov Sherlocka Holmesa, ktoré Watson spočiatku radšej nepublikoval).
Bolo to jedno z tých rán, kedy Londýn pôsobil ako prístav duchov — zahalený v kabáte z hmly a s uličkami, čo si šepkali o tajných spiknutiach. Holmes sedel v kresle ako socha zamysleného boha detektívov s pohľadom upretým von oknom, bafkajúc. V ruke držal list písaný rukopisom, ktorý bol podozrivo zbavený gramatických chýb. Už to samotné ho znervózňovalo.
„Watson,“ oslovil ma bez toho, aby zdvihol zrak „dostala sa ku mne naozaj zvláštna záhada. Nejde o vraždu, ani o únos. O niečo ďaleko… hlbšie.“
„Prosím vás, Holmes, len mi nehovorte, že ste sa znova pustili do štúdia starovekej filozofie!“
„Nie,“ odvetil Holmes s náznakom úškrnu. „Ale do prapodivného zločinu áno.“
Prudko sa postavil, podal mi list, sadol si oproti mne, prehodil nohu cez nohu, preplietol si prsty a pokračoval: „List od očividne inteligentného a vzdelaného, anonymného informátora. Tvrdí, že za oponou svetového diania nestojí pár extrémne vplyvných ľudí bez morálneho kompasu, ale iné tajuplné temné entity a tie v skutočnosti obratne manipulujú finančnými trhmi, majú prsty v ideológiách, vzdelaní…, slovom sú za všetkým, čo vám len príde na rozum. A čo je najhoršie — nadmieru úspešne! Informátor žiada, aby sme čo najskôr vyšetrili, kto, alebo čo to je. Zajtra už môže byť neskoro.“
„To zneje naozaj hrozivo, Holmes. Ale kto to je? Máme mená? Adresy? Môžeme ich zatknúť, alebo aspoň zastrašiť prísnym pohľadom britského vojaka?“
„Môj drahý Watson,“ Holmes sa usmial spôsobom, ktorý naznačoval, že odpoveď bude nepríjemná. „Nepovedal som vám práve, že to máme vyšetriť? Nemyslíte, že keby sme vedeli mená a adresy, posunieme ich rovno na Scotland Yard?“
Zahanbil som sa až na kraj sveta. Tak dlho pracujem s majstrom na zločin a tak málo som si z jeho brilantných deduktívnych metód doposiaľ osvojil. Našťastie Holmes prejavil súcit s mojím nepružným umom:
„Zašli by ste kúpiť čaj a tie sušienky, ktoré ste kúpili naposledy? Tie, ktoré chutia, ako by ich piekla strojová revolúcia. Skúsim dovtedy premýšľať v pokoji.“ Usadil sa opäť pohodlne v kresle s pohľadom upretým von oknom a viac mi nevenoval pozornosť.
„Rozkaz,“ odvetil som v domnení, že som práve opäť zachránil civilizáciu šálkou čaju a vyšiel som do hmly.
**
Po návrate som Holmesa našiel v nezmenenej póze. Izba bola plná dymu, on hlboko ponorený v ňom a vo svojich úvahách, vlasy rozstrapatené. Vybalil som veci z tašky na stôl.
„Rozkaz splnený. Čaj, sušienky a zaplatil som kartou — modernej ére v pohodlí zdar!“
Holmes vydal čudný zvuk, niečo medzi tichým „hm“ a smútkom za civilizáciou. No hneď nato na mňa prudko pozrel, tvár sa mu vyjasnila a radostne zvolal:
„Watson! Čo ste to povedali?“
„Že som kúpil čaj a sušienky.“
„Nie! Potom!“
„Myslíte modernej ére v pohodlí zdar?“
„Nie! Medzitým!“
„Ach, Holmes, vy myslíte tu kartu!“
„Presne tak! Watson! Vyriešil som prípad!“
Bol som ako na tŕňoch.
„Sem s tým, Holmes, nenapínajte ma viac!“
„Ach, môj drahý Watson,“ usmial sa Holmes blahosklonne, „Je to jednoduché. Tá entita… to ste vy..“
Skôr než som stihol dôrazne zaprotestovať, Holmes pokračoval:
„..A ja. Aj pán v banke na prepážke. A slečna, ktorá ráno zdieľala citát o uvedomelosti a potom si kúpila lodičky za štyri mzdy z továrne, kde robotník nevidí svetlo, ako je deň dlhý. A tento robotník-nešťastník tiež.“
„Holmes, ale to je absurdné! Veď som len išiel kúpiť čaj!“
„A čím ste zaplatili?“
„No… tou kartou.“
„Kartou, ktorá vedie k systému, v ktorom peniaze nie sú kryté zlatom, ale vierou. A tá viera je udržiavaná ideológiou, vzdelávaním, reklamou, spotrebou – a teda aj vaším nákupom.“
Pokrčil som pochybovačne plecami. „Ale to predsa nie je trestné!“
Holmes sa postavil a pomaly kráčal k oknu, akoby mal cez neho uvidieť celé impérium lží. „Nie, Watson. To je na tom to najgeniálnejšie. Nie je to trestné. Je to znormalizované. Globalistom, tej bezchrbtovej štruktúre, netreba svet ovládať, keď svet už hrá ich hru. A my všetci sme figúrky, čo sa len tupo usmievajú, keď nami hýbu.“
Zavládlo hrobové ticho. Uvaril som čaj a nalial ho do šálok. Holmes po jednej siahol a zamyslene si odpil.
„A čo teraz?“ spýtal som sa potichu, stále šokovaný.
„Teraz, Watson, si dáme čaj a sušienky a budeme sa tváriť, že tento prípad sa nikdy neotvoril. Lebo najtemnejší páchateľ je ten, ktorého tvár poznáte, ale nechcete ju vidieť v zrkadle.“
Sucho sa zasmial, zdvihol šálku s čajom a s iróniou jemu vlastnou dodal: „Na zdravie, Watson! Vaše, moje a ostatných tajuplných temných globálnych entít!“
A ja som pil čaj a rozmýšľal: keby sme sa dnes pozreli do zrkadla bez ilúzií — koho by sme tam vlastne uvideli?
Slávka
