Prehrali! Totálne. A už to vedia aj oni…

Všetci sú doslova ako wehrmacht po Stalingrade. Ide „business as usual“, nič sa nedeje a napriek nenávistným prejavom predsedu istej nikdy nemenovanej strany sa buduje krásna progresívna budúcnosť pre „túto krajinu“.
Ale z toho, čo a ako konajú je cítiť, že prehrali.

Po ilustráciu si odskočím k človeku, ktorý ten kolaps poskokov Tretej ríše videl pekne zblízka – k ministrovi vnútra Tisovej vlády – do pamätí Alexandra Macha. On tam spomenul prvé dni apríla 1945, keď už v Bratislave bolo počuť sovietske delá a keď už všetci prominentní zástupcovia režimu mali rodiny v Rakúsku a vyčistené kancelárie. On vtedy stretol na ulici nejakých nemeckých vojakov, ako naťahujú telefónne drôty. Opýtal sa ich, prečo to robia, však už je evidentne po všetkom a čoskoro tu budú sovietske tanky. Odpovedali mu: „Dostali sme rozkaz, tak ho plníme. Plniť rozkazy, to je teraz naša jediná nádej.“

Presne toto psychologické rozpoloženie je teraz evidentné na všetkých prominentoch súčasného režimu. Sú bez iniciatívy, nerobia ani to, čo by mali robiť zo zákona, nejdú za žiadnou politickou budúcnosťou, lebo vedia, že prehrali a pre nich politická budúcnosť už neexistuje. Ako nemeckí vojaci po Stalingrade. Vedia, že už nemôžu zvíťaziť a vedia, že pri svojej ceste za mocou sa dopustili takých ohavností, že ani očividné porušovanie ústavy a zákonov im k tomu nič nepriťaží. Plnenie rozkazov je dnes pre nich jedinou nádejou. Jednak preto, že keby zrazu prestali plniť rozkazy, mohli by ich vlastní zavrieť do kolúznej väzby, lebo na každého niečo majú, a nie každé potknutie o papuču sa končí bez zranení. A jednak je to nádej pre budúcu obhajobu: „Ja som len plnil(a) rozkazy.“

Keby ich teraz zrazu prestali plniť a začali by sa chovať tak, ako im ukladá ústava a zákony, bola by na mieste otázka, prečo sa tak nechovali vždy. A napokon, nebola by v tom ani poľahčujúca okolnosť. V „plnení rozkazov“ je nádej aspoň zastrieť úmysel. Človek len veril iným ideálom.
Verím však, že výsledok Norimberského procesu sa natrvalo stal súčasťou nášho právneho systému a že samotné „plnenie rozkazov“ človeka nezbavuje osobnej zodpovednosti za svoje činy.

Milí čitatelia a spoluobčania na našom krásnom Slovensku, touto krátkou úvahou som chcel priniesť trochu optimizmu do zdanlivo nekonečného zápasu dobra so zlom. Aj po Stalingrade trvala vojna ešte skoro tri roky a to najhoršie – SNP, teror a prechod frontu – Slovensko ešte len čakalo, no konečné víťazstvo už bolo neodvratné. Tak je to aj dnes s nami. Ešte možno prežijeme veľa zlých chvíľ, ale už je načase myslieť na budúcnosť aj konštruktívne. Ako postavíme základy novej spoločnosti tak, aby sme tieto spoločenské traumy nemuseli zažívať pravidelne a cyklicky.