Ilustračné foto – Mikhail Nilov @ Pexels
Preto, že slovenskí ponovembroví ekonómovia boli skôr ideológovia. Nepoznali teóriu rizika, ktorá hovorí aj o náhodných javoch, ich zákonoch (zákon normálneho rozdelenia, Poissonov zákon, či binomické rozdelenie). Teda o ich občasnosti.
Zmena klímy a zhoršovanie stavu životného prostredia dnes predstavujú existenčnú hrozbu pre Európu a svet, sú tiež náhodné javy a podliehajú zákonom. Na zvládnutie týchto hrozieb sa dnes hovorí o Európskej zelenej dohode, ktorá má zmeniť EÚ na, ako hovorí EK, konkurencieschopné hospodárstvo efektívne využívajúce zdroje. Naši politici hovoria o záchrannom lane. V hospodárstve sú však aj záplavy, suchá, pohromy či inflácia. Toho si bol dobre vedomý prvý československý minister financií Dr. Rašín a napísal zásadné ekonomické diela a aj o inflácii: Můj finanční plán (1920), Finanční a hospodářská politika do konce roku 1921 (1922) a hlavne Inflace a deflace (1922).
Ktorý minister financií po roku 1989 mal takéto diela a prišiel s tak jasným cieľom? Tieto diela dokazujú, že ekonómovia už po vzniku Československa skúmali fungovanie ekonomiky, ale hlavne stability jej fungovania.
Ekonómovia už od čias Kopernika vedia, že dochádza k výkyvom, resp. zmenám v hodnote peňažnej jednotky, hoc vtedy mali hlavne kovové mince, najlepší bol červený uhorský dukát. Tieto výkyvy sa nám objavujú buď stúpaním, rastom cenovej hladiny, čo znamená znehodnotenie peňažnej jednotky, buď klesaním cenovej hladiny, čo znamená zhodnotenie peňažnej jednotky.
Od roku 1993 ani jedna vláda vo svojom programovom vyhlásení neriešila závažné problémy zmien cenovej hladiny.
V tejto spojitosti musím čitateľovi pripomenúť aj dielo prvého guvernéra SNB Prof. I. Karvaša Základy hospodárskej vedy, v ktorom sa problémom peňazí venuje na 118 stranách. Uvediem niekoľko paragrafov z diela – funkcia peňazí v hospodárskom živote, menové sústavy, peňažné teórie, kúpna sila peňazí a jej zmeny, teórie o kúpnej sile peňazí, otázky medzinárodných platieb, úver, o burzách a peňažných ústavoch. Rozoberá aj prostriedky proti inflácii a prostriedky proti deflácii.
Už tento prehľad hovorí o bohatej obsahovej problematike a náročnosti problematiky v tvorbe hospodárskej politiky. V mojej knihe z roku 2018 som na s. 212 napísal: „A aký je záver: zvýšenie monetárnej bázy o 1 Sk má za následok zvýšenie ponuky peňazí M1 o cca 2,50 Sk (výpočty som realizoval v dobe, keď sme mali menu korunu). To je až neuveriteľné, čo to urobí s masou peňazí. Dôkladne o tom píšem vo svojich prácach.
A na to zabudli všetci guvernéri NBS – alebo aspoň o tom nehovorili. To bola bázická systémová chyba. Ale rovnakú chybu robí aj ECB. Guvernér Draghi s radosťou oznámil, že ekonomiky EÚ mesačne vtláča 60 mld. eur. Ak by bol mm = 2,49 tak to znamená, že tie obslúžia kolobeh tovarov a služieb v hodnote cca 150 mld. eur. Musíme čakať infláciu.
To je obozretná politika, o ktorej nám hovorili (učili) experti, ktorí chodili do NBS a na ministerstvo financií? Aj v EÚ sme mali aplikovanú amputovanú ekonómiu?“
Najzávažnejšie sú dôsledky inflácie, čo dnes pociťuje každý občan. Ale prečo? V dôsledku neznalosti doslova bázických poznatkov ekonomických vied a ako som uviedol známych už aspoň od roku 1920. V prípade voľnej meny sa musia voliť stabilizačné opatrenia a to podľa príčin porúch, ktoré sa v hospodárstve , ekonomike objavili. A akým spôsobom dosiahneme stabilitu meny je konkrétnou otázkou monetárnej a menovej politiky.
Menovú politiku dnes môže robiť iba ECB. Nuž, a ako som uviedol v mojej knihe, najnebezpečnejšou formou inflácie je prebytočný výdaj obeživa, čo robila ECB. Tento prebytočný výdaj obeživa nastáva obyčajne ako dôsledok chronicky nevyrovnaného štátneho rozpočtu, teda štátneho hospodárenia.
My máme deficit každý rok od roku 1993. Ale to je aj dôvod, aby centrálna banka bola nezávislá na štátnych fiskálnych úradoch, teda MFSR.
Ale zásadné je, aby štátne hospodárenie, čo robí vláda, bolo vyrovnané, lebo deficit sa dá hradiť iba z dvoch zdrojov – zvyšovaním daní, buď čerpaním zdrojov z kapitálového trhu (pôžička).
Zásadou pre zdravú menu, naše euro je, že EÚ nemá použiť ECB ako úverový ústav na krytie potrieb štátnych pokladníc krajín EÚ. Čiže preventívna starostlivosť o stabilitu menovej jednotky priam diktuje, aby úverová činnosť v peňažných ústavoch bola bezpodmienečne podriadená kontrole, kontrolnému dozoru emisnej banky, ECB.
Len účinné opatrenia tejto úverovej činnosti môže zabrániť inflačným tendenciám, ktoré by vznikli z prílišnej tvorby úverových peňazí.
Požiadavky stability na veľký a rastúci význam, teda potreba, úverových peňazí dali vzniknúť myšlienke dozoru nad bankami, ba z histórie vieme, že aj poštátneniu obchodných bánk. Ale to vlastne vyplýva aj z podstaty ekonómie, ktorá študuje fungovanie výroby, akumulácie a distribúcie outputu ekonomiky.
Čím rozšírenejšie sú úverové peniaze ako dnes, tým väčšia je potreba kontroly úverovej činnosti bánk.
Inflačnú tendenciu možno potom v zárodku „udusiť“ kontrakciou úverov emisného ústavu (ECB) a kontrakciou úverov obchodných bánk. Dnes sa to nedeje. Dôkladne to rozoberá D. Moyová vo svojom diele Kterak Západ zbloudil 50 let ekonomického bláznovství – a neúprosná rozhodnutí, která nás čekají. Neviem, či ho má prečítaní niektorí z guvernérov centrálnych bán v EÚ.
Nemáme teda domček z karát? Ba expresívne, nie je dnes úmyselná ekonomická politika zániku? Mnohí sa tešia bezhotovostnému kráľovstvu. Čo som napísal, vlastne hovorí o kontaminácii bankového systému. Naši politici to neriešia, lebo sa priam hromadne vzdávali svojich funkcií do rúk prezidentky, keď chceli zmenu predsedu vlády.
Kto myslí na, obrazne povedané, „posun tektonických dosiek ekonomiky?“.
Záver
Dnes sa stala veľkou témou inflácia. Neboli sme na ňu pripravení, lebo naši ekonómovia žili v presvedčení, že ekonomika nepozná hospodárske vlnenia. A tak sa stalo, že dodávky plynu či jadrového paliva nás nútia akceptovať obrovský rast cenovej hladiny. Nemáme diela o kúpnej sile peňazí a jej zmenách, teóriu o kúpnej sile peňazí a otázkach medzinárodného obchodu, platieb.
Čo som napísal v tejto mojej úvahe vlastne hovorí, a nazval som to, kontamináciou bankového systému. Naši politici to neriešia, lebo nevedia a tak sa priam hromadne vzdávali svojich funkcií do rúk prezidentky, keď chceli zmenu predsedu vlády.
Vyjadril som sa aj expresívnejšie a to tak, že som si položil otázku kto dnes myslí, obrazne povedané, na „posun tektonických dosiek ekonomiky“.
Nevládneme pomocou ekonomickej vedy. A tak máme strach z inflácie.
Prof. Jaroslav Husár
Bratislava 13/4/2022
