Ilustračný obrázok: František Krejčí Pixabay
Úvod autora:
S úžasom som si prečítala správu v denníku Pravda o tom, ako Putin v Kaliningrade šklbal nohami a nevedel obsedieť a potom špekulatívnu otázku, či je za tou choregrafiou choroba. O pár hodín na to, ako vystresovaný šimpanz utekal z charkovskej ZOO a keď začalo pršať vrátil sa po bundu…
Na ďalší deň čitateľov ohuroval holý zadok Kim Kardashianovej, pre ktorú je strašidelné vnímať, že sú ohrozené homosexuálne manželstvá…
Áno, aj takéto správy si čitatelia bežne prečítajú na titulných stránkach “mienkotvorných médií”. A človeku, ktorý nie je odtrhnutý od reality života ostáva už len ten úžas nad tým, ako ďaleko dokázali zájsť, pretože z každej strany sa na neho valí bulvár… Politický, informačný, spoločenský, kultúrny, či v súčasnosti dokonca aj ten vojnový…
Pred dvomi rokmi, pri 100. výročí založenia denníka Pravda, vtedy ešte pod názvom “Pravda chudoby”, som napísala nasledovné zamyslenie. Odvtedy sa situácia na Slovensku ešte viac vyostrila a čoraz väčšiemu počtu občanov SR hrozí oveľa väčšia chudoba, ako bola tá pred sto rokmi. Napriek tomu mnohé médiá kŕmia verejnosť informačným odpadom, pretože sú presvedčené, že občania tohto štátu sú iba konzumenti všetkého, čo im predhodia, či naservírujú zabalené vo falošnom trblietavom pozlátku. Opak je však pravdou a mnohí ľudia precitajú a prestávajú veriť klamstvám a oficiálnej propagande. Skutočná zmena však príde vtedy, keď sa pravda stane skutočnou Pravdou. Pretože doteraz sa na Pravdu hrá vyfintená a arogatná Lož, ktorá sa drzo smeje ľuďom do očí…
Pravda chudoby…
Hovorí sa, že história sa opakuje. Áno, opakujú sa rôzne etapy vývinu ľudstva a spoločnosti, ktoré sa líšia v súvislosti s dobou, v ktorej sa dejú.
Pred sto rokmi vznikli noviny s názvom Pravda chudoby, ktoré boli predchodcom dnešného denníka Pravda. Tieto noviny vznikli dva roky po ukončení prvej svetovej vojny a po vzniku Československej republiky. Už samotný názov hovorí pre koho boli určené a prečo vznikli.
Áno, boli hlasom chudoby. Ľudí, ktorí ťažko pracovali, boli vykorisťovaní a zdieraní kapitalistickým systémom a nemali žiadne sociálne istoty. O sociálnych právach mohli len snívať a prežívali bez vízie na lepšiu budúcnosť. Mnohí z nich v tej dobe žili na dlh, čo spôsobilo, že veľká časť ľudí odchádzala z republiky hľadať si prácu tam, kde bola lepšie platená a snažili sa takýmto spôsobom zabezpečiť prežitie vlastnej rodiny.
Aká je situácia po sto rokoch?
Veľmi podobná, aj keď nesie znaky odlišnosti. Odlišná je najmä v technickej a technologickej vyspelosti spoločnosti.
Podobná, či rovnaká v tom, že človek je znova bezbreho vykorisťovaný iným človekom a v súčasnosti vidíme snahy o presadenie novodobej formy otroctva. Chudoba sa prejavuje nielen v materiálnej podobe. Obrovským problémom súčasnej doby je morálna chudoba a aj duchovná chudoba.
Žiaľ, človek bol dotlačený do úlohy konzumenta všetkého, čo spoločnosť prináša a ani si neuvedomuje, že práve hyperkonzumná spoločnosť zameraná na zisk, spôsobuje čoraz väčšiu chudobu v celom svete .
Ako je to našom malom štáte?
Podobné ako pred sto rokmi. Ľudia sa ocitajú v chudobe, napriek tomu, že poctivo pracujú. Je to vďaka dlhovému otroctvu, v ktorom musia žiť, pretože nemajú inú možnosť, ako sa dostať k slušnému bývaniu a zabezpečeniu si životných potrieb. A títo ľudia žijú veľkú časť svojho života len tým, aby dokázali zaplatiť strechu nad hlavou a stravu. Žijú v neustálom strachu zo straty zamestnania a zdravia. Starí a chorí ľudia sa stávajú sociálne vylúčenými spoločenstvami a ocitajú sa okraji spoločnosti. Množstvo ľudí tak ako pred sto rokmi odchádza pracovať do zahraničia, len aby mali ich rodiny z čoho žiť. Pracujúcim ľuďom sú postupne obmedzované ich sociálne a ľudské práva a stávajú sa z nich rukojemníci veľkopodnikateľov.
A štát, ktorý by mal byť zábezpekou práv ľudí, sa stal nástrojom na ich ďalšie zbedačovanie.
Veľký rozdiel je najmä v ekonomickom zriadení. Nie, už to nie je ten typický kapitalizmus o ktorom sa píše v rôznych poučkách, založený na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov a voľnej súťaži podnikov na trhu. Súčasný ekonomický systém je založený na nadvláde nadnárodných korporácií, ktoré súťažia medzi sebou v snahe ovládnuť, čo najviac výrobných prostriedkov a dosiahnuť čo najväčší zisk s použitím čo najnižších nákladov. A v takomto systéme sa človek stáva len výrobných prostriedkom s určenou hodnotou.
Stačí sa len zamyslieť nad tým, koľko náš štát štedro investoval vo formách dotácií napríklad pre zahraničné automobilové podniky. Aké úľavy napríklad na daniach ponúka takýmto firmám. Vraj kvôli udržaniu zamestnanosti.
Stačí sa zamyslieť, akú formu podpory od štátu dostávajú napríklad drobní živnostníci na Slovensku, ktorí boli donútení založiť si živnosť, pretože inak by sa nezamestnali.
Dočítala som sa, že v teraz počas koronakrízy tiež bude štát štedro dotovať vznik nových pracovných miest.
Ale píše sa o tom, koľko v skutočnosti zarábajú ľudia v takýchto firmách? Hovorí sa o tom, aké majú zamestnanecké práva? Vie sa o tom, ako v skutočnosti títo ľudia žijú?
Je zvláštne vidieť, ako štát, ktorý oberá o sociálne istoty a práva tých najchudobnejších, dáva obrovské dotácie veľkým firmám, kde zamestnanci dostávajú plat v podobe omrviniek a tieto firmy vyvážajú zisky do vlastných krajín.
Áno, chudoba má rôzne podoby.
A podľa najnovších prognóz bude ešte väčšia, aj tá materiálna, ale aj morálna.
A práve preto bude musieť znova vzniknúť nová Pravda chudoby, ktorá bude hlasom pracujúcich ľudí, žijúcich zo dna na deň. Ľudí, ktorí denne ťažko pracujú, ale aj ľudí, ktorí ťažko pracovali a teraz dostávajú smiešnu almužnu. Ľudí, ktorí si z morálneho hľadiska zaslúžia slušný život.
Štedré dotácie…
Hodnota pracovného miesta…
Devana
Slnovratovo 11. september 2020
