Ilustračné foto – Pexels
Reality šou nemeckých milionárov má už 20 sérií.
Druhý podnadpis je zo SME. Prezidentka SR vyhlásila, že v SR žije 664 tisíc ľudí v chudobe. Čitateľ denne vidí v TV ako utečencov z Ukrajiny vítajú naši ľudia gulášom, vodou, stanmi a či lekárskou pomocou. Ten pohľad, verím, utužil ekonomické povedomie každého nášho občana.
Profesor M. Parkin definuje ekonómiu ako vedu, ktorá študuje výber, ktorý musia jednotlivci, podniky, vláda a celá spoločnosť urobiť, keď sa chcú vysporiadať s nedostatkom či núdzou a túžbou, záujmom , ktorý ovplyvňuje a zosúlaďuje možné výbery.
Čitateľ sa asi prekvapil, že Parkin použil pojem núdza. Ale núdza a výber predstavujú jadro ekonomickej vedy. Dokazuje to vyššie spomenutá vojna na Ukrajine. Celá Európa nemá plyn a dováža ho z Ruska. Stojí pred nami výber, odkiaľ ho budeme dovážať. Fundamentálnou pravdou je, že všetky zdroje majú svoje hranice ponuky, a tak ľudia sa musia rozhodnúť, ktoré sú konzistentné s limitovaným zdrojmi.
Nadpis a záver mojej úvahy žiada sa nasledujúci prológ.
Vojna na Ukrajine skončí a my musíme vedieť, čo ďalej. Európa za 100 rokov prežila 2 veľké vojny. Teda sme poučení.
Pozrime si tému, jej obsah širšie. Skoro každé teoretické ekonomické dielo začína objasnením potrieb ľudí a ich uspokojením, teda ich ponukou a ich dopytom. Zo života vieme, že človek chce viac ako, čo môže získať, čo indikuje aj druhá časť nadpisu. Všetky ekonomické otázky na riešenie vznikajú z toho, že chceme viac ako čo máme.
Chceme mier a bezpečný svet, ale na Ukrajine je vojna.
Chceme čistý vzduch, ale neustále bojujeme s jeho znečistením.
Chceme krásne jazerá a čisté rieky. Nedarí sa nám to.
Chceme dlho a zdravo žiť.
Chceme dobré školy, gymnáziá či univerzity. Nemáme ich.
Chceme veľké a pohodlné domy.
Chceme aj športovať.
Deti chcú hračky, či inú zábavu ako to vidíme dnes na Východnom Slovensku. Zväčšili sme kapacitu škôlok. Každý z nás je však obmedzený, predovšetkým časom, potom príjmom a samozrejme cenami ako nás to teraz presvedčil rast cien energií.
Teda každý z nás sa stretá s nejakou neuspokojenou potrebou. Predovšetkým nás ohraničujú zdroje našej spoločnosti. A zdroje sú zväčša darom prírody – plyn, nafta, geotermálna energia a koniec koncov aj práca. Našu nemožnosť uspokojiť všetky naše potreby ekonómovia volajú nedostatkom, či núdzou.
Nesmieme mať pocit, že na niekoho doplácame. Trefne to vyjadril vtip v Denníku N: nás si nikto nevšíma, závidím im vojnu.
Vojna na Ukrajine upriamila našu myseľ na ekonomické problémy, ktoré sme akceptovali ako samozrejmosť, hlbšie, na problémy, ktoré sme si neuvedomovali. Naši oligarchovia, ale aj európski, či americkí možno snívajú o svete, v ktorom bude každý mať jachtu na naftu a že každá domácnosť bude mať veľké automobily.
Zem má ozaj ohraničené zdroje, ktoré nedovolia splniť načrtnutý svet. Čiže ekonómovia musia analyzovať limitované zdroje a naučiť to tvorcov hospodárskej politiky, teda predsedu vlády, ministra financií a ministra hospodárstva.
Práve v tejto spojitosti si dovolím čitateľa upozorniť na bázickú myšlienku, že čo trh robí dobre a čo robí zle. V tomto duchu viacero ekonómov prišlo s pojmom „nevyhnutná nutnosť“. Prečo? Lebo v hospodárskom živote je veľa, mnoho ťažkých rozhodnutí. Práve to vyvoláva núdza, a iba pripomeniem obrovské zahraničné dlhy nás, krajín EÚ a či aj Mexika, Brazílie, či Poľska a to po roku 1980.
Ale dobre vieme aké veľké problémy mali Taliansko, Španielsko, či Portugalsko. Najväčšie malo Grécko. Všetci sme ho zachraňovali a pritom mali aj skvelých ekonómov. Ako Grécki politici a aj ich štátna správa bojovali s týmito rozhodnutiami, pretože zistili, že občania nie sú ochotní akceptovať vládou a EÚ navrhnuté redukcie výdavkov.
Ba zistili aj to, že obrovský dlh ich núti, aby krajina žila zo svojich zdrojov, o čom hovorili mnohé demonštrácie.
Jedna z bázických téz, ktorú musíme akceptovať je, že akokoľvek veľké sú zdroje, sú vždy limitované U nás je to zvlášť významné, lebo už nemáme zlato, striebro, železo, či uhlie. Nikdy ich použitie nebolo bez hraníc.
SR má pôdu a vodu, či geotermálnu energiu. Teraz sa zdá, že máme bezhraničné zdroje fondov, teda konkrétne peňazí.
Zatiaľ čo dnes je energia široko diskutovaná ekonomická problematika, všeobecne základný princíp nedostatku sa musí aplikovať na všetky zdroje.
Teda všetky zdroje sú nedostatočné, čo znamená, že ľudstvo ich má menej ako by ich rado malo. A tak je logické, že musíme robiť výber medzi limitovanými zdrojmi, z množiny ich možností plne sú uvedomujúc nevyhnutnosť faktu, že aby sme mali viac jednej veci znamená, že budeme mať menej niečoho iného.
Pre ekonómov je hlavnou otázkou, ako zabezpečiť ich optimálne využitie. Alebo jednoznačnejšie optimalizovať alokáciu výroby, nedostatku a zdrojov.
Nutnosť tlačí aj spotrebiteľa robiť výber.
Predchádzajúca časť úvahy mi slúžila na to, aby som vyzdvihol dôležitosť ekonómie, lebo ona rieši spomenuté problémy; aj čo po vojne, ktorá zanechá to, o čom som hovoril. Už velikán Keynes riešil otázky potrieb ľudí, čo po vojne a to aj po prvej aj po druhej svetovej vojne. V roku 1919 napísal dielo Economic Consequences of the Peace. Nemôžem nespomenúť aj dielo How to Pay for the War, a to rok po skončení vojny! Po druhej svetovej vojne napísal dielo Tract on Monetary Reform a bol to on, kto v Breton Woods nesúhlasil s návrhom USA zriadiť IMF, on videl veľa jeho nedoriešených problémov. Navrhol International Clearing Union.
Čitateľ iste zistil z týchto troch nadpisov významných diel, ako Keynes zasahoval do skončenia vojny, aké mimoriadne závažné ekonomické problémy odborne riešil a aj ich publikoval.
Z toho, čo som napísal, verím, že aj čitateľovi vychádza, že našej ekonomike a aj ekonomikám EÚ niečo chýba. Predovšetkým sa ukazuje, že:
1) potrebujeme nástroj medzinárodné obeživo, ktorý by bol akceptovaný všeobecne, teda všetkými krajinami EÚ (v EÚ máme niekoľko mien) a to tak, aby neboli nevyhnutné bilaterálne vyrovnávania,
2) potrebujeme usporiadanú a odsúhlasenú metódu určenia relatívnych výmenných kurzov národných mien a to takú, ktorá zaručí, že unilaterálne akcie budú vylúčené (špekulácia),
3) potrebujeme centrálnu inštitúciu , technického a ekonomického charakteru, nie politický orgán, ktorá by zabezpečovala, spolu s inými, medzinárodným organizáciám plánovanie a regulovanie svetového ekonomického života.
Všeobecne potrebujeme nástroj, prostriedok, ktorý by ukľudnil, vrátil dnešnému trápiacemu sa svetu ekonomický stav, pomocou ktorého by každá krajina, ktorá realizuje svoje aktivity zodpovedne a má tak perspektívu svojho rozvoja, urobila to ekonomicky výhodne.
Aj o týchto problémoch som písal v mojom diele Aj ekonómia je veda z roku 2019, v ktorom mám Kapitolu 9 – Rázcestie ekonomík Európskej Únie a podkapitolu 9.3.3 Čo chceme zmeniť k lepšiemu, čo by ekonómovia mali čakať?
Neponúkli nám to programy strán pred poslednými voľbami. Nemali ekonómov?
Mali, ale tí svojou kvalifikáciou neboli pripravení na apercepciu, vnímanie a osvojenie si informácii ekonomickej vedy. Inak by sme prinajmenej nemali 664 tisíc ľudí v chudobe a problémy fungovania ekonomiky SR. Dokázali by sme uspokojiť potreby ľudí, nevyhnutnú nutnosť.
Záver
Po opise problémov v úvahe úvahy som sa zamýšľal nad záverom. Ekonómovia musia predovšetkým preskúmať naše vlastné praktické skúsenosti a len na základe podrobného preštudovania príslušných faktov odporúčať nápravu chýb.
Musíme to obsiahnuť vedeckou teóriou, vedecko-teoreticky spracovať obsahovú bohatosť vzťahov, súvislostí a javov ekonomického sveta.
Každý vedec musí získať pocit, že vykonal všetko, aby realizoval svoju osobnú zodpovednosť za vec, za dielo prospešné celej spoločnosti.
Prof. Jaroslav Husár
Bratislava 17/4/2022
