Jedna z dávnych historiek, ktoré si človek hravo zapamätá, je scéna zo života Sokrata a jeho ženy Xantipy. Je to tá scéna, v ktorej Xantipa vyleje na Sokratovu hlavu nočník. Nie je úplne historicky doložená, no objavuje sa v rôznych anekdotických prameňoch a neskorších životopisoch filozofov. Je teda vhodné ju poňať skôr ako humornú legendu, ktorá sa viaže k obrazu Sokrata ako pokojného a trpezlivého filozofa a Xantipy ako hašterivej, zlej ženy. Sokrates vraj po tom „osprchovaní“ len pokojne povedal čosi v zmysle:
„Nečudujte sa — po hromoch vždy príde dážď.“
Mne na tom, nech aj ako na legende, však niečo nesedí. Keby sa k tej mrzutej udalosti Sokrates naozaj postavil s takým pokojom a rozvahou a vyslovil vetu vyššieho znenia, naozaj by sa potom šírili o Xantipe také zlé reči? Sokrates by predsa svoju skúsenosť posunul svojim žiakom múdrym podaním, nanajvýš ako príklad hodný poučenia. A legenda o Xantipe ako o zlej žene, keď už, by sa tým pádom tradovala inak.
Nemohlo to byť, pri všetkej úcte k Sokratovi, skôr takto?
(Podvečer v Aténach. Sokrates sedí pod olivovníkom pred skromným domom a mudruje nahlas sám pre seba. Pomaly sa presunie do domu.)
SOKRATES (zasnene): Čo je to duša? Lýra, ktorej tóny zaznievajú aj bez sláčika. No možno je aj ako syr, čo zreje v tichu…
XANTIPA (z kuchyne): Sokrates! Už týždeň si nepohol prstom v domácnosti. Kto uprace ten dvor?
SOKRATES (so svätým pokojom): Xantipa, najdrahšia, čím je dvor oproti večnosti? Nech sa dvorom zaoberá ten, kto inklinuje k prachu. Ja sa chcem povzniesť k Pravde.
(Xantipa sa odmlčí. Sokrates nakukne do kuchyne. Vidí ju točiť sa okolo sporáka, zároveň upratuje riad a veci rozhádzané po deťoch)
XANTIPA (zbadá Sokrata): Prosím ťa vylej aspoň ten nočník.
SOKRATES (zavrie oči, chvíľu medituje a až po hodnej chvíli, stále so zavretým očami): Čo tým myslíš?
XANTIPA (zametá, zo sklonu sa prudko vztýči): Ako to, čo tým myslím? Asi dva kroky za tebou po tvojej pravej strane je plný nočník, vykroč k nemu, uchop ho do oboch rúk, choď s ním von a tam ho vylej na obvyklé miesto!
SOKRATES (posadí sa, nohy si vyloží na stôl): Ó, Xantipa, drahá, ty zraňuješ moju dušu. Hovoríš so mnou, akoby som bol najposlednejší sluha temnoty.
XANTIPA (stále sa ešte ovláda): Sokrates, drahý. Vieš predsa, že nemáme posily, lebo sme chudobní ako kostolné myši a celá domácnosť je tým pádom na mne. Ten jeden otrok, ktorý mi má pomáhať, prespí pol dňa v kúte. Ty mi ho nedovolíš ani len pokárať, lebo aj jeho duša je len krehké mávnutie krídel kolibríka a nesmie prebývať vo svojej nádobe zranená. Buď teda taký dobrý a chop sa aspoň toho nočníka.
SOKRATES (znova zavrie oči) : Nočník. Navyše plný.. Vieš vôbec, čo znamenajú slová? Odkiaľ pochádzajú? Vie to niekto? A ich obsahy? Rozumieš pod tým, čo vravíš, to isté, čo aj ja? Kto to vie?
XANTIPA (cíti stále silnejší pulz v spánkoch): Neviem, odkiaľ sa berú slová a ich obsahy, ale viem, odkiaľ sa berie obsah nočníka. A tiež, že normálnym ľuďom je význam „vylej ten nočník vonku“ zrozumiteľný. Učiň tak.
SOKRATES (extrémne hlboko ponorený do hlbín duše, takmer v tranze) : Ako presnejšie to myslíš ty?
XANTIPA (stratí trpezlivosť, naozaj netuší, ako ešte presnejšie mu to má vysvetliť. Zoberie nočník a vyleje ho Sokratovi na hlavu): presne takto som to myslela, len vonku.
SOKRATES (načisto sa preberie z meditácie a hoc už starý pán, vyskočí na rovné nohy): Hašterivá to žena! Vidím, že táto domácnosť nie je pripravená na výšku mojich myšlienok!… Nech Atény a budúcnosť rozhodnú medzi nami!!
(Mokrý Sokrates s rozbúrenou mysľou zamieri okamžite do parku za svojimi žiakmi. Najskôr sa pokúsi o rozbor príčin práve prežitej udalosti, no zakrátko sa udalosť stane príčinou prednášky o ženách. V plamennom prejave varuje pred ich vrtochmi a sklonom k dramatickým gestám, pričom nezabúda zdôrazniť vlastnú obetu. A Xantipa sa tak definitívne zapíše do dejín ako antitéza pokojného ducha, lebo Sokratovi oddaní žiaci šírili túto myšlienku ďalej s rovnakým zápalom, aký im predviedol ich majster.)
A Xantipa?
Keď si vo hviezdnej ríši v priebehu tisícročí prečítala na pergamene verdikt, v ktorom bola zapísaná ako večná fúria, si najskôr asi sťažka vzdychla:
„Jedna hádka – nanešťastie s filozofom – a stal sa so mňa archetyp zlej ženy.“
Slávka
