Ilustračný obrázok: Pixabay
Po včerajšom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, v ktorom súd skonštatoval, že Európska komisia pochybila, keď odmietla zverejniť textové správy predsedníčky EK Ursuly von der Leyen, ktoré si vymieňala so šéfom farmaceutickej spoločnosti Pfizer Albertom Bourlom. Sprístupnenie týchto správ žiadala novinárka z The New York Times Matina Stevisová. EK jej žiadosť zamietla s vysvetlením, že tieto správy nemá k dispozícii, preto sa NYT spolu so Stevisovou obrátili na Súdny dvor EÚ s návrhom, v ktorom žiadali zrušenie rozhodnutia EK. A hoci sa EK môže proti rozhodnutiu SDEÚ odvolať, jej predsedníčka Ursula von der Leyen sa podozrenia z megakorupcie nezbaví aj z toho dôvodu, že okolnosti nákupu 1,8 miliardy dávok vakcíny proti COVID-19, skúma Úrad Európskej prokuratúry.
Aféra „Pfizergate“ však ukazuje aj na mnohé iné skutočnosti, ktoré ukazujú podstatu fungovania EK a celej EÚ.
Pred pár mesiacmi na praktiky predstaviteľov poukázal viceprezident USA D.J. Vance, ktorý ich označil za autoritárske, keď na Bezpečnostnej konferencii v Mníchove kritizoval zrušenie výsledkov prezidentských volieb v Rumunsku a nepozvanie predstaviteľov politickej strany Alternatívy pre Nemecko.
Nuž áno, EÚ už dávno používa autoritárske a diktátorské praktiky. „Pfizergate“ je len pomyselný vrchol ľadovca a demokratické hodnoty, ktoré vrcholní predstavitelia EÚ tak radi predvádzajú sú iba zásterkou skutočnej podstaty hodnôt, ktorými sa predstavitelia EÚ riadia.
Keď som pred ôsmimi rokmi napísala článok „Vieme vôbec v „čom“ žijeme? V Štvrtej ríši…, diktátorské praktiky EÚ boli už dávno zrejmé a zrejmé bolo aj to, že to čo Hitlerova „Tretia ríša“ nedosiahla vojenskou cestou, dokázala EÚ ekonomickým diktátom.
Žiaľ, ľudia na Slovensku už dávno zabudli čo všetko predchádzalo vstupu SR do EÚ. Ako prebiehali prístupové rokovania a aké podmienky kládla EÚ Slovenskej republike, ktoré mali „zabezpečiť“ vstup Slovenska do EÚ. Už vtedy EÚ požívala hrubé autoritárske a diktátorské praktiky, ktoré v súčasnosti prerástli do zavádzania totality v celej EÚ.
Veď čo je v skutočnosti trestanie štátov, ktoré si chcú robiť vlastnú suverénnu politiku, alebo zavádzanie šialených nariadení, ktoré likvidujú ekonomiku celých štátov?
Čo je v skutočnosti hrubé obmedzovanie slobody slova a názorov občanov únie?
Kto ešte verí, že predstavitelia EÚ konajú demokraticky, keď sa zabraňujú občanom slobodne sa rozhodnúť vo voľbách a financujú rôzne mimovládne organizácie, ktoré pracujú na rozklade vlád jednotlivých štátov?
Pravú tvár EÚ ukazujú aj jej fanatickí a servilní prisluhovači a poskokovia – provinční „rádoby“ politici, ktorí sa napríklad na Slovensku neštítia aj fyzickej likvidácie svojich politických protivníkov. Také niečo sa dialo napríklad pred vypuknutím Druhej svetovej vojny, keď fašistickí a nacistickí fanatici takto likvidovali svojich oponentov. Takéto praktiky sú bežné iba v autoritárskych a totalitných režimoch.
Žiaľ, Slovensko je toho príkladom, pretože dnes je prvé výročie atentátu na premiéra Róberta Fica, ktorý bol vyprovokovaný fanatickou nenávisťou a neustálym štvaním občanov proti súčasnej vláde, ktoré neustále vedú opoziční politici, mainstreamové média a rôzni takzvaní aktivisti.
A práve dnes, kvôli novým vyhrážkam fyzickou likvidáciou od fanatika s ktorým sa fotili opoziční politici a takpovediac nečinnosti OČTK zasadala Bezpečnostná rada SR.
Takže „Pfizergate“ nie je iba korupčný megaškandál, ale dôkaz o tom, že v EÚ sa žiadne tzv. „demokratické hodnoty a princípy“ nedodržiavajú. Posledné udalosti, ktoré sa týkali demonštratívneho zamietnutia preletu slovenského vládneho špeciálu s premiérom Ficom na Oslavy víťazstva nad fašizmom do Moskvy ponad pobaltské štáty a Poľsko boli legitimizáciou fašistického režimu v EÚ.
Kauza „Pfizergate“ ukázala najmä to, že EÚ ako ju v súčasnosti poznáme, je v obrovskom rozklade všetkých hodnôt, ktorými sa kedysi pýšila. A tým, že tieto hodnoty vymenila za fašistickú ideológiu, ktorá pred niekoľkými desaťročiami dohnala Európu do zatiaľ najničivejšej vojny v dejinách ľudstva, sa ocitla v existenčných problémoch, ktoré mať na štáty a občanov EÚ rovnaký dopad, ako keby sa Európou prehnala ďalšia ničivá vojna.
Devana
15. 5. 2025
