Pavol Janík: ROZHOVOR S NIKÝM

PAVOL JANÍK
ROZHOVOR S NIKÝM
 
Človeče, ktorý si na zemi
od roku 1956 nášho letopočtu,
vydrž ešte chvíľu
s mojimi telesnými chemikáliami.
 
V oknách už explodujú sklá,
na nebi vtáci
a v parku ďalšia socha
akéhosi muža.
 
Pod stolom
plieskam čiernymi krídlami,
erdžím a hrabem kopytami.
 
Kam sa to potácam?
Stále iba do súmraku
na dne perlivého vzdušného oceánu,
v ktorom dážď stúpa nahor
spolu s bleskami.
 
Žijem naopak
a čoskoro sa narodím
do svetla,
z ktorého iní prichádzajú.
Opäť sa blíži raj na zemi
i na vode.
 
Ďaleko od stromu
je jeseň
akoby bola nedeľa.
 
Vietor napína oblohu,
ktorá by ľahučko uletela
nebyť konárov,
čo ju pribodli k lesu.
Aj ten sa chce vzniesť
do povetria
v zelenom jase
bengálskeho ohňa.
 
Jablone majú hlavy
plné sladkých tajomstiev
a noc ako mína
striehne v podzemí
– ešte krok
a v okamihu vstúpi na nebesia.
Svet sa opakuje,
ale bezo mňa.
 
(Z knihy Hurá, horí, 1991)