Pavol Janík: Rovnováha strachu

Na rozdiel od viacerých pozorovateľov spoločenského života, ako aj od niektorých osobností v mojom (teda v pokročilom) veku, nemám nijaké politické ambície, preto si dovolím nemiestnu opovážlivosť. Vedie ma k tomu nová súťaž, v ktorej sa pretekári predháňajú nielen v kategórii, kto z nich bol už v útlej mladosti disidentom, alebo aspoň polovičným disidentom, ale aj v počte mesiacov pred 17. novembrom 1989, keď si trúfli verejne požadovať odchod sovietskych vojsk z vtedajšieho Československa.
 
Stačí pohľad na dobovú mapu, aby bolo zrejmé, že Moskva chcela mať na našej západnej hranici rovnaké sily, aké mali Spojené štáty americké z opačnej strany na území Nemeckej spolkovej republiky. Podľa nemenovaného odborníka na medzinárodné vzťahy Kremeľ svoj záujem predkladal postupne vrcholným československým predstaviteľom – prezidentom Edvardovi Benešovi, Klementovi Gottwaldovi, Antonínovi Zápotockému a Antonínovi Novotnému, ale tí sovietskemu želaniu nevyhoveli. Až politika prvého tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka v roku 1968 vyústila do známeho vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na teritórium ČSSR – konkrétne išlo o ozbrojené zložky Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky (východného Nemecka), Poľska a ZSSR, teda bez účasti Rumunska.
 
Napriek všetkým tragickým aspektom a vyhroteným situáciám práve rovnováha strachu medzi východným a západným blokom (čiže niekoľkonásobná garancia vzájomného zničenia) udržiavala v Európe desaťročia mier. Gorbačovovovo zbližovanie sa so západom napriek ústnym prísľubom najvyšších činiteľov kľúčových veľmocí paradoxne viedlo v konečnom dôsledku k posunutiu železnej opony na východ, aby sa konflikty odohrávali na území slovanských štátov, čo sa už medzičasom stalo skutočnosťou.
 
Nedávny pokus o prevrat očividne zmarila rozhodnosť prezidenta Ruskej federácie, ktorý dal najavo, že sa nebude opakovať občianska vojna v Rusku z roku 1917 a ako hlavný veliteľ má pod kontrolou všetky silové rezorty, pričom prijal efektívne protiteroristické opatrenia. Zdôraznil, že Rusko čelí celému spektru vojenskej, ekonomickej a informačnej mašinérie západu a že to robí jeho krajinu ešte silnejšiu. Po desiatich hodinách intenzívnych rokovaní bolo po vzbure. Západné zdroje uviedli, že ich spravodajské služby vopred vedeli o pripravovanom puči. Tým, že neupozornili Moskvu, prejavili prinajmenšom nezodpovednosť, veď predpokladaný mocenský chaos by mohol viesť ku globálnej katastrofe, keby sa ruský jadrový potenciál ocitol v rukách nevypočítateľných dobrodruhov.
 
V súvislosti s rozličnými obavami sa pozrime aj na našu malú krajinu v srdci Európy. Jedni sa boja sociálnodemokratického Smeru, iní tzv. Progresívneho Slovenska. Keby predstavitelia PS mlčali, naďalej by ich niekto mohol pokladať za expertov, lebo keď prehovoria, je to absolútna strata súdnosti – napríklad tvrdenie, že treba znížiť dôchodky, lebo sú vyššie ako v celej EÚ, pričom miestny mudrlant vychádza z nejakých absurdných korelácií s HDP, ibaže naše dôchodky sú v stovkách, kým v západnej Európe v tisícoch. Rovnaký nepomer medzi príjmami sa týka aj zamestnancov. Nehovoriac o tom, že slovenskí občania majú čoraz väčšie problémy hradiť základné existenčné potreby. Náladu nám iste nezlepšil ani generálny tajomník NATO, ktorý tvrdí, že treba znížiť životnú úroveň občanov EÚ, pretože beží plnohodnotná vojna proti Rusku, a preto treba zvyšovať náklady na zbrojenie. Neviem, či sa to vzťahuje aj na jeho plat, ktorý je takmer 28 000 eur mesačne.
 
Keď som začal predbiehaním, kto skôr na prelome posledných dekád 20. storočia požadoval odsun sovietskych vojsk, tak si dovolím vyjadriť názor, že súčasné rozrastanie sa počtu disidentov pripomína starú anekdotu o dodatočnom pribúdaní nových partizánov. Nehovoriac o fakte, že tí, čo si po vyše tridsiatich rokoch spomínajú na svoju občiansku odvahu, si pravdepodobne vôbec neuvedomujú, že koniec rovnováhy strachu doviedol svet na okraj zániku transatlantickej civilizácie.