Čukotský folklór, príbeh zapísaný v roku 1895 ruským etnografom V. G. Bogorazom pri rieke Oloj, Magadanská oblasť
Kedysi nebolo ani slnka, ani hviezd, ani úsvitu. Kele schoval slnko aj hviezdy. Len jeden detský mak* visel na oblohe. Priletel Havran a odniesol ho so sebou. Nazlostila sa žena: ,,Prečo radšej Havran netvorí vesmír a kradne cudzie veci, naničhodník?!“
Jarabica a zimuška vravia Havranovi: ,,Tak teda poďme!“ Prebíjali tmu, pričom si jarabica dolámala velikánsky zobák a odvtedy má malý zobáčik.
Hovorí Havran zimuške: ,,A teraz ty!“ Prebíjala tmu, taktiež dolámala velikánsky zobák, a odvtedy aj má malý zobáčik.
Hovorí Havran: ,,Teraz ja!“, dvakrát udrel zobákom a úsvit v mocnom lúči prerazil tmu.
Vzlietol Havran a uvidel hojdajúci sa dom, v ktorom býva Kele, dym vychádza z komína. Pýta sa hojdajúceho domu: ,,Prečo sa kolíšeš? Zahamuj!“ Dom sa prestal kolísať, ustal. Pod baldachýnom je mladé dievča, hrá sa s loptou.
,,Nu-ka! Teraz ja!“, prihovára sa Havran, na čo ona odpovedá: ,,Nedám!“
Lopta odskočila. Vidí to Havran, rýchlo ju schmatol a dievčine ticho: ,,Plač!“
Z plných síl udrel po lopte, lopta sa rozbila na tri časti, ktoré vyhodil čo najvyššie.
,,Pozri hore!“, vraví dievčine. Na nebi zažiaril mesiac i hviezdy, a takmer v tom istom okamihu zaliali celú zem slnečné lúče.
Z domu vyšla matka dievčiny, rozzúrene jej zviazala nohy remeňom a hodila z útesu do rozbúrených morských vĺn. Pri páde dievčine narástli obrovské tesáky, začala sa brániť, remeň roztrhla a zmenila sa na mroža. Hľadá otec dievčinu, nájsť ju nemôže. Zrazu sa dovysoka zdvihli morské vlny, zaburácal hlas: ,,Teraz si žite bezo mňa! Teraz si žite sami!“
Zdroj: БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900. Чукчи. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском округе. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 162 – 163.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
(*ребячья мака – dosl.vlčí mak; o malých deťoch pri určovaní ich veku Rusi aj Čukčovia hovoria ako o vlčích makoch)
