Eskimácky folklór, mýtická rozprávka zapísaná v roku 1948, preložená podľa originálu Нунагмитский кит.
Muž má dve ženy. Jedna rodí deti, druhá je bezdetná. Druhá žena, ktorá žije oddelene, jedného dňa ťažko ochorela. Muž kvôli úzkosti prestal chodiť na lov a neustále premýšľal, čo urobiť, aby žena nezomrela. Raz tak sedí zamyslene pri zemľanke a okolo neho pobehuje dievča-sirota, behá hore-dolu a uškŕňa sa. Muž sa veľmi nahneval. A dievčatko stále behá hore-dolu a uškŕňa sa. Vybuchol muž hnevom a chcel ju potrestať, ale dievčatko hovorí: ,,Dobre, udri! Ale ja ti chcem iba niečo povedať a preto stále chodím okolo.“
Vošiel do zemľanky svojej prvej ženy a povie: ,,Dievča-sirota sa nado mnou neustále uškŕňa. Chcel som ju potrestať, ale ona vraví, že mi chce vraj iba niečo povedať.“
Žena na to: ,,Ak zajtra príde znova, pozvi ju k nám a ja ju pohostím chutným jedlom.
Na druhý deň prišlo dievčatko a hovorí: ,,Tvoja druhá žena nie je chorá. Všetko iba predstiera.“
,,Povedz mi čo vieš!“, prekvapí sa muž, ,,sám ti ušijem nové šaty.“
A dievčatko pokračuje: ,,Nechoď dnes v noci spať a dozvieš sa čo robieva.“
Nastúpila noc, mesiac na oblohe jasne zasvietil. Muž vyšiel von, skryje sa a sleduje, čo sa bude diať. S polnocou chorá žena vyjde zo svojej zemľanky, oblečená iba v plášti, cez plecia jej visí poľovnícka taška a v rukách nesie mäso a plné vedro vody. Postaví sa na strechu zemľanky a začne spievať, piesňou volá svojho muža-veľrybu. Keď dospievala, načúva. Ďaleko na mori počuť výdych veľryby. Žena opäť zaspievala a o niečo bližšie počuť výdych veľryby. Žena zaspievala tretíkrát a už veľmi blízko počuť výdych veľryby. A keď zaspievala štvrtýkrát, priplávala veľryba na okraj brehu, oprela hlavu o strmý pobrežný kameň. Podišla žena k vode, priblížila sa k veľrybe, nakŕmila mäsom, napojila vodou. Z nosa veľryby vyšiel muž, vyliezol hore a vošiel so ženou do zemľanky, v ktorej si ľahli spolu na lôžko.
Muž sa vrátil k svojej prvej manželke a povedal jej: ,,A veď tá druhá, ako sa mi zdá, je vydatá.“
Ľahol si spať a na druhý deň zavčas rána začal brúsiť harpúnu. Brúsil ju celý deň a neustále kontroloval jej ostrie. A veru dobre nabrúsil! Keď skončil, zavolal dievča-sirotu, uhostil ju a poďakoval za pravdu, ktorú mu povedala.
Keď nastal večer, znova vyšiel von sledovať svoju druhú ženu. Nastúpila noc, mesiac na oblohe jasne zasvietil. S polnocou chorá žena vyjde zo svojej zemľanky, oblečená iba v plášti, cez plecia jej visí poľovnícka taška a v rukách nesie plno mäsa a vedro vody. Postavila sa na strechu zemľanky a začala spievať, volá piesňou svojho muža-veľrybu. Keď dospievala, načúva. Ďaleko na mori počuť výdych veľryby. Žena opäť zaspievala a o niečo bližšie počuť výdych veľryby. Žena zaspievala tretíkrát a už veľmi blízko počuť výdych veľryby. A keď zaspievala štvrtýkrát, priplávala veľryba na samotný kraj brehu, oprela hlavu o strmý pobrežný kameň. Podišla žena k vode, priblížila sa k veľrybe, nakŕmila mäsom, napojila vodou. Z nosa veľryby vyšiel muž, vyliezol hore a vošiel so ženou do zemľanky, v ktorej si ľahli spolu na lôžko.
Muž vyšiel z úkrytu, s harpúnou sa zakradol sa k veľrybe a vrazil jej ostrie rovno do srdca. Zabil veľrybu. Vytiahol harpúnu a vtedy človek v zemľanke odtisol od seba ženu, a hoci ho chcela zadržať, nemala dosť síl. Ponáhľal sa k vode, skočil do nosa veľryby, veľryba sa zachvela a zomrela.
Muž sa vrátil domov a na druhý deň stiahol veľrybu z kože, no človeka v nej nenašiel. Večer prišiel k svojej druhej žene a ľahol si k nej spať. Vidí, že žena čaká dieťa, jej bruško veľmi rýchlo rastie. Muž začal opäť chodiť na lov. Nastal čas pôrodu. Porodila dieťa a muž sa pýta: ,,Koho si to porodila?“
,,Veľrybie mláďa!“, odpovie žena a položila dieťa-veľrybu do koryta s vodou. Tak dieťa-veľryba vo vode rástlo a matka ho svojim mliekom dojčila. Zmieril sa muž so synom-veľrybou, ktorý narodený zo ženy veľmi rýchlo rástol. Vyhĺbili ľudia dieťaťu-veľrybe jamu okolo riečky a dievčatko-sirota sa s ním každý deň hrávalo. Dieťa-veľryba veľmi rýchlo narástol a keď bola jama primalá, pritiahli ho ľudia na morský breh a pomohli mu do vody. Odplávala veľryba narodená ľudskou ženou ďaleko na more, no vždy sa vracala na rodný breh a s ňou druhé veľryby. A tak začali Nunagmitci loviť veľa veľrýb a nepoznali hlad.
Nunagmitská veľryba sa čoraz zriedkavejšie vracala k rodnému brehu, až jedného dňa sa nevrátila vôbec. Znepokojujú sa o ňu obyvatelia Nunaka: ,,Čo sa stalo s veľrybou, narodenou zo ženy? Vari nám veľrybu nezabili naši susedia z Mamrochpaka?“ Ich obavy sa potvrdili, keď zistili ako Mamrochpatci zo závisti zabili ľudskú veľrybu.
A žil v Nunaku silák Levša, veľmi dobrý lukostrelec. Nunagmitci zvyčajne chodievali loviť na severnú stranu k rieke Ojuk, a ako raz išli na lov, iný silák z Mamrochpaka bol práve na ich strane. Tu ho Nunagmitci napadli. Vyskočil rýchlo z kajaka, utiekol k hore a schoval sa do vysokej trávy. Nunagmitský staršina zakričal: ,,Ušiel nám priamo z rúk! A ty Levša, strieľaj rýchlo z luku!“
Natiahol Levša tetivu, pozerá do trávy: ,,A kam vlastne streliť?“
Staršina mu hovorí: ,,Strieľaj na také miesto, ktoré mu zabráni utiecť!“
Vybehol silák z trávy a vtedy ho Levša strelil do päty. Nunagmitci vyskočili z kajakov a pomstili veľrybu smrťou siláka. Potom sa rozhodli navštíviť susedov, kde ich nevediac, čo sa stalo, pohostili chutným mäsom z veľryby. Po hostine podišli k Mysu Umkugljuk, krikom vyzvali susedov na súboj, rýchlo nasadli na kajaky a vyplávali na more. Rozbehli sa Mamrochpagmitci za Nunagmitmi, ale už ich nedobehli. Nunagmitci sa vrátili domov, smrť veľryby bola pomstená.
Nastúpila jeseň a Mamrochpagmitci sa nedokázali pomstiť za svojho siláka. Hoci ich chceli prekabátiť, vylákať k lovu falošným mrožím krikom pri Nunaku, či pri hore Mamrugagnak, všetko bolo márne. Až raz pri skale Typagruk nalákali Nunagmitcov na mroží krik. Keď sa bajdara priblížila, začali po nej strieľať a celú ju prederavili. Bajdaru rýchlo zaliala voda a klesla pod hladinu so všetkými ľuďmi. Tak sa pomstili Mamrochpagmitci za svojho siláka.
Jedného dňa, tí čo prežili, prišli do Mamrochpaku. Vzali u susedov prične do zemľanky, A od tých čias začali spolu svorne vychádzať. Všetko.
МЕНОВЩИКОB, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 104 – 107.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
