Spracované zo zdroja: https://www.youtube.com/watch?v=th3KE_H27bs z 18. 10. 2019
Zverejnené v licencii Creative Commons (CC) – TED.
Ahoj!
Som kapitalista. A po 30 rokoch kariéry v kapitalizme, keď som založil viac ako tri desiatky spoločností, ktoré vygenerovali desiatky miliárd dolárov v trhovej hodnote, patrím nielen do 1 % najbohatších, ale do 0,1 % najbohatších zo všetkých vlastníkov.
Dnes som vám prišiel porozprávať o tajomstve úspechu nás, kapitalistov. Lebo kapitalisti ako ja, NIKDY v histórii neboli bohatší ako dnes. Takže otázka znie: Ako to robíme? Ako je možné, že každý rok dostávame čoraz väčší kus z ekonomického koláča?
Čím to je? Sú boháči múdrejší ako boli pred 30 rokmi bežní ľudia, alebo usilovnejšie pracujú? Máme vyššie postavy? Vyzeráme lepšie? Bohužiaľ, nie. Za všetkým je jediná vec: ekonómia a jej drsné tajomstvo.
Bývali časy, keď ekonómia všetkých profesií pracovala v záujme všeobecného záujmu verejnosti, ale v súčasnej neoliberálnej ére pracuje len kvôli záujmom korporácií a miliardárov. A z toho vyplýva viacero problémov. Môžeme sa dohodnúť na určitých ekonomických politikách, napríklad zdvihnúť dane pre bohatých, regulovať moc korporácií, zdvihnúť mzdy zamestnancov, robili sme to aj predtým.
Ale dnes vás všetci neoliberálni ekonómovia budú prehovárať, že každé z týchto opatrení bude strašnou chybou. Lebo rast daní vždy zabíja ekonomický rast a každá forma vládnej regulácie je neefektívna a rast cien vždy zvyšuje nezamestnanosť.
Ako dôsledok takéhoto myslenia za posledných 30 rokov, len v samotných USA, 1 % najbohatších získalo v majetku o 21 000 miliárd viac, zatiaľ čo 50 % z druhého konca získalo 19 miliárd. Takto sa ohromným spôsobom zväčšili rozdiely v príjmovej nerovnosti a presne to isté sa opakuje v rámci celého sveta. Pritom, hoci rodiny strednej triedy si za svoje platy dnes môžu dovoliť kupovať najmenej za posledných asi 40 rokov, neoliberálni ekonómovia stále opakujú, že liekom na dôsledky prehnanej globalizácie je ešte dôslednejšia globalizácia.
Takže, čo s tým má spoločnosť urobiť?
Mne je úplne jasné, čo je potrebné urobiť. Potrebujeme novú ekonómiu.
O ekonómii sa často hovorí, že je to len politická ekonómia a celkom oprávnene, lebo v skutočnosti to nie je žiadna veda, napriek množstvu zložitej matematiky, s ktorou operuje. V skutočnosti veľa akademikov aj skúsených ľudí z praxe potvrdzuje, že neoliberálna ekonómia sa nebezpečne mýli. A príčinou, že dnes prepukajú krízy, zvyšuje sa príjmová nerovnosť, politická nestabilita v celom svete, priamou príčinou je desaťročia aplikovaná zlá ekonomická teória.
Čo dnes vieme – keďže táto ekonomická teória urobila zo mňa veľkého boháča, môžem povedať, že sa nielen mýli, ale všetko, čo tvrdí, je naopak. Pretože keď sa pozrieme na ekonomický rast. Ten nespôsobuje kapitál, ale ľudia.
A nie je to vlastný sebecký záujem, ktorý zvyšuje všeobecné blaho. Je to vzájomnosť, reciprocita.
Nie je to konkurencia, vďaka ktorej naša spoločnosť prosperuje. Je to spolupráca.
Dnes teda máme ekonómiu, ktorá nie je ani pravdivá, ani všeobsažná, preto nemôže slúžiť ako nástroj riadenia modernej spoločnosti, ktorá potrebuje výraznú mieru spolupráce. Kde sme teda urobili chybu?
Ukazuje sa, že je to žalostne očividné. Fundamentálne základy, na ktorých stojí neoliberálna ekonomická teória sú jednoducho objektívne nesprávne. Dnes vám prvý raz poviem, ktoré z týchto predpokladov sú chybné a ďalej, čo vedci považujú za zdroj našej prosperity.
Takže prvý predpoklad neoliberálnej ekonómie: trh je efektívny rovnovážny systém.
Čo v podstate znamená, že ak jeden faktor, napríklad mzdy, v ekonomike rastie, tak iný faktor, ktorý od neho závisí, napríklad zamestnanosť, sa musí znižovať.
Takže napríklad v Seatli, kde bývam, sme v roku 2014 ako prví v USA zaviedli minimálnu hodinovú mzdu 14 USD. Celý orchester neoliberálnych ekonómov sa išiel zblázniť z toho, že porušujeme krehkú rovnováhu. Varovali nás, že ak zvýšime cenu práce, menej ľudí sa bude môcť zamestnať a veľa ľudí, ktorí dnes majú slabo platenú prácu, o ňu prídu a mnoho malých firiem skrachuje, ale ukázalo sa… že nič z týchto kuvičích proroctiev sa nesplnilo. Nezamestnanosť sa dramaticky znížila a reštaurácie v Seatli zažili ohromný boom. Prečo?
Pretože neexistuje žiadna „trhová rovnováha“. Pretože zvýšenie miezd neničí pracovné miesta, ale vytvára ich. Pretože keď vlastníci reštaurácií platili svojim ľuďom viac, tak dokonca aj oni si mohli dovoliť chodiť sa stravovať do reštaurácií a reštaurácie začali prijímať nových ľudí, aby ten záujem zvládli. Je to úplne zrejmé. (Potlesk v sále.)
Druhý predpoklad: cena určitej veci presne vyjadruje jej hodnotu.
Čo v podstate znamená, že ak vy zarábate 15 000 USD ročne a ja zarábam 15 miliónov USD ročne, je to preto, že ja vyprodukujem 1000 x vyššiu hodnotu ako vy. Nie! Svojim spôsobom to je samonaplňujúci sa predpoklad, že riaditeľ vytvára vyššiu hodnotu ako zamestnanci, ale preto, lebo im platí mizerné mzdy.
Ale, prosím vás, verte mi ako človeku, ktorý riadil desiatky firiem: toto je blbosť. Ľudia nezarábajú toľko, aká je ich hodnota. Zarábajú podľa toho, aká silná je ich vyjednávacia pozícia. A podiel miezd na HDP nie je taký nízky preto, že by zamestnanci boli menej produktívni, ale preto, že zamestnávatelia majú väčšiu moc. (Potlesk v sále.)
A neoliberálna ekonomická teória, tým, že predstiera, že obrovská nerovnováha moci medzi kapitálom a prácou neexistuje, sa stáva prostriedkom ochrany bohatých.
Tretí predpoklad medzi tými, čo sa najviac mýlia, je behaviorálny model, ktorý popisuje človeka ako „homo economicus“. Toto v podstate znamená, že my všetci sme dokonale sebeckí, dokonale racionálni a neúnavne maximalizujeme svoj prospech.
Ale opýtajte sa sami seba, či to znie vierohodne, že po celý svoj život, každučký okamih, ste maximalizovali svoj úžitok? Znie to vierohodne, že keď vojak skočí na granát, aby zachránil svojich spolubojovníkov, že to robí preto, aby maximalizoval svoj osobný záujem? Ak si myslíte, že to nie je vierohodné, lebo vám to hovorí vaša morálna intuícia, tak máte pravdu. A je aj vedecky dokázané, že to nie je pravda.
Ale je to práve táto dogma, ktorá je základným kameňom neoliberálnej ekonómie, a je rovnako morálne zvrátená ako je aj vedecky úplne nesprávna. Pretože ak akceptujeme, že ľudia sú vo svojej podstate sebeckí, a keď sa potom pozrieme okolo seba na všetko, čo ľudstvo vytvorilo, tak logicky nám musí vyplynúť, že nejakým zázračným spôsobom sa sebectvo transformuje na všeobecné dobro.
Ak teda sme sebeckí a sebectvo je príčinou našej prosperity, potom na základe tej istej logiky je lakomosť dobrá. Zvyšovanie príjmovej nerovnosti je efektívne a jediným zmyslom existencie korporácií je obohacovanie vlastníkov akcií, lebo keby to tak nebolo, došlo by k spomaleniu ekonomického rastu a poškodilo by to ekonomiku ako celok.
A je to presne tento zborový gospel o sebectve, ktorý je základom neoliberálnej ekonómie. Je to spôsob myslenia, ktorý generuje takú ekonomickú politiku, aká pomohla mne a mojim bohatým kamarátom z horného 1 % získať pre seba prakticky všetko, čo táto spoločnosť vytvorila za posledných 40 rokov.
Ale! Ak namiesto tohto mylného predpokladu akceptujeme výsledky skutočnej empirickej vedeckej práce, ktorá správne popisuje ľudské bytosti ako mimoriadne spolupracujúce, recipročné a intuitívne morálne, z toho logicky vyplýva, že je to spolupráca a nie sebectvo, čo je príčinou našej prosperity. A že to nie je sledovanie vlastného záujmu, ale je to náš vnútorný zmysel pre vracanie vzájomných služieb, ktorý vybudoval obrovskú ekonomickú moc tejto spoločnosti.
Takže: v centre tej novej ekonómie by mal byť predpoklad, že každý z nás sa snaží zo seba vytvoriť čo najlepšiu bytosť a na rozdiel od starej ekonómie je táto nová axióma múdra a zároveň pravdivá.
Chcel by som zdôrazniť, že táto nová ekonómia, to nie je niečo, čo by som ja sám vymyslel alebo vytvoril. Tieto modely a teórie vznikli na mnohých univerzitách po celom svete. Sú to najlepšie nové teórie z ekonómie, teórie zložitosti, evolučnej teórie, psychológie a mnohých ďalších disciplín. A celá táto nová ekonómia zatiaľ nemá ani jedinú učebnicu, dokonca nemá ani v hrubých rysoch všeobecne prijatý názov. Vie sa len, že zdrojom našej prosperity je niečo, čo sme si pred chvíľou približne popísali.
Trhový kapitalizmus je evolučný systém, v ktorom prosperita vzniká v dôsledku pozitívnej spätnej väzby medzi zvyšujúcou sa mierou inovácie a zvyšujúcou sa mierou spotrebiteľského dopytu. Inovácie sú procesom, ktorým riešime ľudské problémy. Spotrebiteľský dopyt je mechanizmus, ktorým trh vyberá užitočné inovácie. A čím viac problémov vyriešime, tým vyššiu prosperitu dosiahneme. Ale: keď dosahujeme vyššiu prosperitu, naše problémy a riešenia sa stávajú zložitejšími. A táto rastúca technická zložitosť si vyžaduje stále vyššiu úroveň sociálnej a ekonomickej spolupráce, naviac vytvára vysoko špecializované produkty, ktoré definujú modernú ekonomiku.
V úzkom zmysle je aj stará ekonómia pravdivá. Konkurencia je v tomto procese dôležitá. Ale stará ekonómia nevidí, že ide o konkurenciu medzi skupinami, ktoré sú vo vnútri vysoko kooperatívne. Ide o konkurenciu medzi firmami, medzi sieťami firiem, konkurenciu medzi štátmi.
A ktokoľvek, kto má skúsenosť s riadením firmy vie, že vytvoriť efektívny tím, zapojiť do práce talenty všetkých zamestnancov, vždy prináša lepšie výsledky, než najímanie sebeckých obmedzencov. (Smiech v sále.)
Otázka teda znie, ako necháme neoliberalizmus v minulosti a vybudujeme trvalejšiu, prosperujúcejšiu a spravodlivejšiu spoločnosť? Nová ekonómia navrhuje päť základných pravidiel.
Prvé znie: Úspešná ekonomika nie je džungľa, je to záhrada.
Toto nám hovorí, že trhy, presne tak isto ako záhrady, je treba pestovať. Trh je najväčší socio-technologický mechanizmus, aký ľudstvo kedy vytvorilo na riešenie svojich problémov. Ale ak trh nebudú regulovať spoločenské normy alebo demokratické predpisy, trh nevyhnutne vytvorí viac problémov, než ich vyrieši. Dva jednoduché príklady – klimatické zmeny a finančná kríza z roku 2008.
Druhé pravidlo znie: Inklúzia vytvára ekonomický rast.
Takže tá obvyklá liberálna myšlienka, že inklúzia je luxus a že si ju budeme môcť dovoliť, keď najskôr dosiahneme primeraný rast, je zároveň nesprávna aj spiatočnícka. Ekonomiku tvoria ľudia. Zapojenie viacerých ľudí viacerými spôsobmi vedie k ekonomickému rastu v trhových ekonomikách.
Tretí princíp: Zmysel existencie korporácií nie je obohacovanie majiteľov akcií.
Je veľmi často opakovanou mantrou neoliberálov, že hlavnou úlohou generálnych riaditeľov je to, aby čo najviac obohatili seba a majiteľov akcií. Nová ekonómia musí, a aj môže, trvať na tom, že zmyslom existencie korporácie je slúžiť záujmom všetkých záujmových skupín, ktoré s ňou majú niečo spoločné. Zákazníkov, zamestnancov, komunity, až potom majiteľov akcií.
Štvrté pravidlo: Lakomosť nie je dobrá. (Smiech v sále.)
Kapitalistom sa človek nestane tým, že bude držgroš. Tak sa stane sociopatom. (Smiech a potlesk.) A v spoločnosti, ktorá je závislá od spolupráce, je sociopat rovnakým nešťastím pre ekonomiku aj pre spoločnosť.
A posledné piate: Na rozdiel od zákonov fyziky si zákony ekonómie môžeme zvoliť.
Neoliberálna ekonómia vám sama seba predáva ako nemeniteľný prírodný zákon. V skutočnosti sú to ale sociálne normy a vykonštruované naratívy na základe pavedy. Ak skutočne chceme spravodlivejšiu, prosperujúcejšiu a trvalejšiu ekonomiku, ak chceme lepšie fungujúcu demokraciu a občiansku spoločnosť, musíme mať novú ekonómiu.
A na záver dobrá správa.
Ak chceme novú ekonómiu, musíme hlavne chcieť urobiť túto zmenu.
Dodatok Mariána Moravčíka –
„ľavica“ je mŕtva, nová ľavica, vstaň z popola:
Toto vystúpenie Nicka Hanauera sa uskutočnilo koncom roka 2019, teda ešte pred „celosvetovou pandémiou“ a pred začiatkom horúcej vojny na Ukrajine so všetkými udalosťami, ktoré ju sprevádzajú. Za posledné tri roky sa tieto veci, o ktorých hovorí Nick Hanauer, ukázali v takej nahote, že ak sú pre vás prekvapujúce alebo neprijateľné a máte viac ako 20 rokov, požiadajte svoju školu, aby vám vrátila školné, lebo vám zaň nedala, čo treba.
Takže pre väčšinu čitateľov zrejme „nič nové pod Slnkom“. ALE:
Všimnite si, kto nám to hovorí. Nie je to ľavicový politik, ktorý sa snaží získať našu podporu pri jeho úsilí o blaho ľudstva. Je to kapitalista a hovorí nám tieto veci možno motivovaný výčitkami svedomia, ale hlavne preto, že sa už nemôže dívať na to, kam kapitalizmus smeruje. V silách jednotlivca, akokoľvek bohatého, to nie je možné zvrátiť. Preto nás žiada o podporu a spoluprácu pri budovaní nového lepšieho sveta.
Všimnime si, že Nich Hanauer je v svojich postrehoch a záveroch radikálnejší ako všetci ľavicoví politici, ktorí nám prídu na um. Hlava najradikálnejšej paneurópskej strany – Janis Varoufakis – je menej radikálny a bojuje len za mierny pokrok v medziach kapitalistickej ekonomiky. A slovenských sociálnych demokratov radšej ani nespomeniem, tí sa vidia „v jadre“ kapitalizmu.
No spýtajme sa sami seba: nie je príznakom klinickej smrti ľavice práve toto, že dobromyseľní kapitalisti sú už radikálnejší ako údajná „ľavica“?
Volanie Nicka Hanauera po spolupráci by sme mali vypočuť. Pretože jeho piate pravidlo novej ekonómie v skutočnosti znie: „Platia také zákony ekonómie, aké si zvolíme“.
Nové zákony teda začnú platiť až potom, keď im začneme veriť a začneme sa podľa nich chovať.
