Namiesto sebakritiky TEBAkritika

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Slovensko, v ktorom najprv zahraniční experti a ich spolupracovníci spomedzi domorodcov zavádzali socializmus a neskôr z neho zahraniční experti a ich spolupracovníci spomedzi domorodcov socializmus odstraňovali. Neraz to boli tí istí zahraniční experti a ich spolupracovníci spomedzi domorodcov, alebo ich veľmi blízki príbuzní (deti, vnuci a podobne).
 
Bizarné mimoslovenské i vnútroslovenské súvislosti zavádzania socializmu i jeho odstraňovania viacerými aspektmi a rozmanitými dimenziami potvrdzuje aj dielo Jana Peška a Róberta Letza Štruktúry moci na Slovensku 1948 – 1989. Pikantnú príchuť má už sám fakt, že Jan Pešek absolvoval v roku 1973 Vojenskú politickú akadémiu v Bratislave, kde následne pedagogicky pôsobil až do čias zmeny režimu, keď sa stal pracovníkom Historického ústavu SAV a kľúčovým kritikom silových zložiek predchádzajúceho systému, ktorých bol autentickým predstaviteľom. Jednoducho – kariéra Jana Peška názorne ilustruje, ako totalitnú sebakritiku vystriedala demokratická tebakritika.
 
To je však len kvapka v mori podobných prípadov, v ktorých vyratúvaní by sme mohli pokračovať donekonečna. Uveďme teda iba niekoľko najznámejších mien. Napríklad – docent marxizmu-leninizmu a neskorší disident Milan Šimečka, vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS a neskorší disident Miroslav Kusý, autor knižnej publikácie Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu – za vyššiu ideovosť slovenskej literatúry (1951) a neskorší disident Juraj Špitzer.
 
Pre osvieženie historickej pamäti zacitujme z knihy Štruktúry moci na Slovensku 1948 – 1989 konštatovanie zo strany číslo 18: „23. februára 1948 sa partizáni výrazne angažovali pri obsadzovaní budovy Ústredného sekretariátu Demokratickej strany. Z rozhodnutia organizačnej komisie to uskutočnila asi štyridsaťčlenná partizánska jednotka pod velením Juraja Špitzera.“
 
Z uvedeného vyplýva, že Juraj Špitzer nezavádzal socializmus iba perom, ale aj so zbraňou v ruke. Prekvapujúca je tiež informácia, že ozbrojení partizáni nevstupovali do dejín iba počas II. svetovej vojny a najmä počas Slovenského národného povstania, ale aj 3 roky po vojne počas Víťazného februára.
 
Kniha Štruktúry moci na Slovensku 1948 – 1989 vôbec v mnohom prispieva k tomu, aby sa verejnosť dozvedela, ako to u nás vlastne nebolo v uvedenom období. V objemnej publikácii sú pravdivé informácie sústredené v dokumentárnych prílohách, ktoré – našťastie – v 807-stranovej knihe tvoria podstatnú časť a začínajú sa už na strane 443.
 
Dielo napriek zjavnej tendenčnosti, spojenej s apriórnym odstraňovaním socializmu zo Slovenska, značne objektivizuje pohľad na našu nedávnu minulosť. Predovšetkým obsahuje údaje, ktoré svedčia o tom, kto bol a najmä kto nebol disidentom spomedzi širokých zástupov dnešných vyhranených odporcov bývalého režimu. Poukazuje aj na to, aký veľký podiel na nepočetnom množstve disidentov mali bývalí priekopníci totalitarizmu, ktorých prevažne po roku 1968 vylúčili z Komunistickej strany Československa, ktorej generálnym tajomníkom bol od roku 1969 niekdajší politický väzeň z obdobia teroru v 50. rokoch 20. storočia Dr. Gustáv Husák.
 
Publikácia uvádza skutočnosti, ktoré chtiac-nechtiac zdôrazňujú kozmetický či symbolický charakter represií povedzme v 80. rokoch a rovnako kozmetický či symbolický charakter odporu proti režimu v rovnakom období. Preto autori spolu s ostatnými propagandistami v súčasných mainstreamových médiách dôkladne zachytávajú a monumentalizujú každý detail niekoľkých unikátnych zatknutí jednej osoby či maximálne piatich osôb na mimoriadne krátky čas, pričom podrobným opisom týchto výnimočných udalostí zároveň potvrdzujú, že vo vymedzenom období štruktúry štátnej moci neuplatňovali pri represívnom pôsobení brutálne metódy (kruté zaobchádzanie).
 
Nehovoriac o medzinárodne koordinovaných transformáciách režimov v niekdajšom východnom bloku, ktoré sa počas niekoľkých mesiacov uskutočnili v roku 1989 na základe dohôd najvyšších predstaviteľov vtedajších rozhodujúcich superveľmocí – Spojených štátov amerických a Zväzu sovietskych socialistických republík.
 
Uverejnené historické dokumenty tiež nepripúšťajú pochybnosti o tom, kto bol nomenklatúrnym kádrom, čo dnes mnohí ďalejslúžiaci prominenti rutinne zahmlievajú, ale Kádrový poriadok Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (v publikácii príloha číslo 10) jasne uvádza konkrétne kategórie, na ktoré sa vzťahoval. Z nomenklatúry vyplývalo, že orgány ÚV KSS príslušné osoby schválili (bez ohľadu na to či boli, alebo neboli členmi KSČ) do vymedzených funkcií, resp. na udelenie ocenení, čestných titulov a akademických hodností. Jedným zo získaných privilégií bola nadštandardná zdravotná starostlivosť v Štátnom sanatóriu.
 
Vychádzajúc z premisy autorov, že v rokoch 1948 – 1989 sa Slovensko nachádzalo v podmienkach silne centralizovaného politického systému, treba konštatovať, že už téma Štruktúry moci na Slovensku 1948 – 1989 je bez československého kontextu a širších geopolitických súvislostí éry studenej vojny prinajmenšom neúplná.
 
Veď Slovensko do roku 1969 nebolo ani republikou v rámci Československa a aj po prijatí Ústavného zákona o československej federácii kľúčové štruktúry moci sa nefederalizovali. Komunistická strana Slovenska bola územnou organizáciou Komunistickej strany Československa a Štátna bezpečnosť na Slovensku bola XII. správou jednotného Zboru národnej bezpečnosti. Nehovoriac o Československej ľudovej armáde, ktorej nezanedbateľným príslušníkom bol práve spoluautor knihy Jan Pešek.
 
Pripomeňme, že samo Československo bolo v období 1948 – 1989 súčasťou veľmocenského vplyvu a bezpečnostných záujmov Sovietskeho zväzu na základe dohôd najvyšších predstaviteľov víťazných mocností – USA, Veľkej Británie a ZSSR – o povojnovom usporiadaní Európy.
 
Autori nevenujú pozornosť ani faktu, že Slovensko za päť dekád do roku 1989 napriek vojnovým, povojnovým a totalitným podmienkam prekonalo prudký civilizačný, vzdelanostný, industriálny, technický a kultúrny rozvoj, vďaka ktorému sa z pôvodnej úrovne zaostalej poľnohospodárskej krajiny mohlo následne etablovať ako všestranne vyspelý a demokratický členský štát Európskej únie.