Najstaršie mestá sveta nemali kráľov ani bedárov

Archeológia pozná niekoľko oblastí na Zemi, na ktorých sa v mladšej dobe bronzovej vyvinuli sociálne a urbanisticky komplexné civilizácie. Popri Egypte, Mezopotámii a Číne bola takou aj civilizácia v údolí rieky Indu, nielen so známymi lokalitami Mohendžo-daro a Harappa, no s desiatkami ďalších nálezísk. Nie je vylúčené, že táto Induská civilizácia bola zo všetkých známych najstaršia, lebo zahŕňala najrozsiahlejšie územie a mala urbanisticky najdokonalejšie mestá s prepracovaným systémom komunikácií, verejných vodovodov a kanalizácie a ďalších verejných budov, bez ktorých si dnes nevieme predstaviť žiadne mesto.

V Mezopotámii a Egypte archeológovia našli dôkazy o veľkej sociálnej nerovnosti. Našli sa zvyšky okázalých palácov vládcov a kňazov, luxusných víl zámožnej vrstvy a popri tom celé štvrte biednych príbytkov ľudí zrejme bez majetku a s nízkym sociálnym statusom. Na základe takýchto nálezov potom vznikli teórie vývoja ľudskej spoločnosti, ktoré bez námietok prevzal aj marxizmus, že sociálna nerovnosť s výraznou mocenskou hierarchiou bola nevyhnutným predpokladom rozvoja civilizácie. Že bez toho, aby sa spoločnosť rozdelila na všemocných vládcov na jednej strane a armádu bezprávnych otrokov na druhej strane, by nevznikli žiadne mestá, žiadna zložitejšia sociálna štruktúra a ľudia by len kočovali v stanoch podobne ako Beduíni alebo pastieri na stepiach Mongolska.

Archeológovia však márne viac ako 100 rokov pátrali po dôkazoch sociálneho rozvrstvenia v mestách a sídlach na rieke Indus. Nenašli žiadne paláce vládcov a všetky hmotné nálezy svedčia len o veľmi rovnostárskej spoločnosti, bez výrazných sociálnych rozdielov. Ani žiadne príbytky bojovníkov, ktorí obvykle majú väčší podiel na moci už len preto, že lepšie ovládajú bojové zručnosti, nenarúšali jednotvárnosť mestských stavieb. Nenašli sa dokonca žiadne stavby, ktoré by sa dali prehlásiť za chrámy. O náboženstve tejto civilizácie preto majú archeológovia len veľmi hmlisté predstavy. Zdá sa, že najvýznamnejšie stavby, ktoré rozmermi presahovali bežné obytné budovy, slúžili celej komunite a nemali žiadneho zámožného vlastníka. Napríklad veľký kúpeľ v meste Mohendžo-daro bola obrovská budova, ktorej postavenie vedci odhadujú na 4 milióny človeko-dní práce.

Na prelome milénia archeológovia rezignovali a zamietli hypotézu o nevyhnutnosti sociálnej nerovnosti. Čoraz presvedčivejšie sa javí, že mestá nemusia vzniknúť len z rozkazu jednotlivca-zakladateľa a ich výstavba sa nemusí riadiť príkazmi vládnucej vrstvy oligarchov, ale že rovnako efektívne to dokáže spolupráca mnohých sociálne poprepájaných skupín. Na nešťastie sa nenašlo dostatok písomných pamiatok a záznamov, ktoré by umožnili presnejšie nahliadnuť do spôsobu myslenia týchto ľudí a do systému ich sociálnej organizácie. Tie, ktoré sa našli, ešte nie sú rozlúštené. O veľkom stupni dobrovoľnej spolupráce však svedčia stovky malých pečatí s individualizovanými značkami, ktoré sa používali na rozlíšenie produktov jednotlivých výrobcov. Zdá sa, že tieto označenia nekontrolovala žiadna centrálna autorita a že tento spôsob vznikol dohodou veľkého počtu rovnocenných partnerov.

Dôkaz, že masívne vykorisťovanie iných ľudí nie je nevyhnutným predpokladom civilizačného pokroku, by sme mali prijať ako zdroj inšpirácie. Mali by sme si dôkladne premyslieť, ako vytvoriť základy spoločnosti tak, aby sme všetci boli šťastnejší a mali sme lepšie podmienky na sebarealizáciu.