Kedysi dávno som písala o príbehu krásnej, mladej ženy menom Pandora, ktorú vytvoril božský kováč Héfaistos z hliny a vody a ktorú bohovia obdarovali krásou, zvodnosťou a mnohými inými darmi. A z gréckej mytológie poznáme príbeh aj o tom, že bohovia ju neobdarovali len tým dobrým. Do skrinky, ktorú od nich dostala, zatvorili všetko to zlé, čo trápilo ľudí a Zem. Biedu, choroby a všetky trápenia a bolesti sveta. Traduje sa, že Pandora zo zvedavosti skrinku otvorila a všetko to zlé vypustila von. Keď zbadala čo urobila, skrinku zatvorila, lenže na dne tej skrinky ostala v rohu učupená NÁDEJ.
Keď sa pozerám okolo seba vidím všetko to, čo zo skrinky vypustila.
Vidím obrovskú chudobu ľudí, nielen ekonomickú, ale aj morálnu.
Vidím choroby spoločnosti vo všetkej ich nahote. Vidím toľko utrpenia, že premýšľam, ako to ľudia dokážu zvládnuť.
Minulý týždeň som si chcela urobiť radosť a kúpiť náušnice. Išla som do malého obchodíka, kde majú krásne veci s folkloristickými motívmi. Vošla som doň a videla prestrašenú predavačku, ktorá nedokázala ten svoj strach zakryť ani zdvorilým správaním sa. Takéto niečo v poslednej dobe vidím často. Ľudia sa začali báť jeden druhého. Majú strach a mnohí už ani nevedia definovať v čom sa ten ich strach skrýva.
Vidím toľko nepriateľstva, nenávisti, zákernosti medzi ľuďmi a už to ani mnohí neskrývajú.
Vidím rozhádané rodiny, zničené priateľstvá, vzťahy.
Vidím bezradnosť a veľa smútku, keď sa ľudia prestali veriť v dobro. Prestali veriť v lásku, v šťastie.
Rúška mnoho zakryjú a dokonca aj úsmev, ale ten bolo vidieť aspoň v očiach. Žiaľ, vytráca sa aj ten.
Vidím mnoho hnevu a zúfalstva zo straty istôt a budúcnosti.
Vidím mnoho egoizmu a agresívneho správania sa mnohých ľudí.
Nie, nečudujem sa ľuďom, ani vo svete a ani tu u nás na Slovensku.
Denne čítam správy, statusy a príspevky na sociálnych sieťach a chápem prečo je aj tu na Slovensku toľko beznádeje, strachu, obáv a bezradnosti.
A premýšľam o tom, kto nájde v sebe a odvahu a znova otvorí tú pomyselnú Pandorinu skrinku a vypustí do sveta to, čo tam ostalo, NÁDEJ.
Áno, NÁDEJ je to, čo nám začalo chýbať a preto mnohí ľudia už nedokážu vnímať všetko to krásne a hodnotné, čo nás obklopuje a čo nám v skutočnosti patrí.
Nedokážu vnímať hodnoty akými sú čestnosť, pravda, ľudskosť, úcta k životu.
Nedokážu vnímať dobro a lásku. Nedokážu prežívať šťastie ukryté v drobných okamihoch života.
Nedokážu sa tešiť z maličkostí, ktoré im kedysi prinášali radosť. Mnohí sa už nedokážu ani usmiať.
Áno, potrebujeme NÁDEJ, tú NÁDEJ, ktorá je zabudnutá a učupená kdesi na samotnom dne našich sŕdc a duší a ktorú potrebujeme na obyčajné prežitie, ale aj na to, aby sme ukázali pravý význam hodnôt, vďaka ktorým by sme mali byť ľuďmi.
Bude mať niekto tú silu a vypustí do sveta NÁDEJ ?
Devana
Slnovratovo 19. októbra 2020
Dodatok Mariána Moravčíka
Nádej. Vyzerá to, že si málokto spomenie vo svojom živote na deň, kedy Zem viac potrebovala nádej, než dnes.
Devana urobila dobre, že zverejnila toto zamyslenie. Staré príbehy a báje by sme mali nielen opakovať, ale sa snažiť znovu ich interpretovať, aby sme z nich získali poučenie pre svoju dnešnú realitu. Je to aj legitímne. Príklad nám ukázal Goethe (podľa Zamarovského), ktorý pri príprave svojej divadelnej hry o Pandore hodlal nádej vypustiť zo skrinky do sveta – medzi ľudí, ktorí ju potrebujú.
Mali by sme teda znovu otvoriť tú Pandorinu skrinku a na jej dne pohľadať nádej. Po prvé preto, že báj nám hovorí toto: nádej sa nachádza tam, odkiaľ všetky strasti vzišli. Musíme sa teda pozrieť na pôvod a korene všetkých strastí, až potom môžeme nájsť nádej na ich prekonanie. Musíme preto prestať naháňať fatamorgánové riešenia, ktoré nám predkladajú vládcovia virtuálneho sveta a pozrieť sa do reality. A to radikálne – až na jej dno. Nechytať sa módnych prvých riešení a prvých impulzov.
Druhý dôvod, prečo by sme sa mali znovu pozrieť do Pandorinej skrinky – mali by sme sa nádeji lepšie prizrieť. Mali by sme si ju lepšie obzrieť, ako vyzerá a čo ju charakterizuje. Možno by sme boli šokovaní, keby sme na dne Pandorinej skrinky našli zrkadlo…
