
Mám na mysli: spoľahnúť sa, že novinári človeka informujú objektívne a pravdivo o dianí vo svete. Som na pochybách…
Mám vôbec právo hodnotiť prácu iného profesionála?
No písanie je súčasťou všeobecného vzdelania. Ja síce nie som novinár ale písanie je aj v línii mojich záujmov. Písať som začal už v roku 1982 keď som nastúpil do Ústavu tuberkulózy a respiračných chorôb. V línii mojich záujmov bola sociálna gerontológia a sociológia medicíny. V súčasnosti sa venujem komplexnej rehabilitácii a rád manifestujem do verejného priestoru kreativitu, múdrosť, humanizmus a ľudskosť. Nechcem sa zmieriť s tým, že mimo nášho ústavu ich nachádzam zriedka.
Poďme však k samotnej podstate môjho komentára. Informácie formujú naše rozhodnutia, náš pohľad na svet a naše emócie. Sprostredkovanie informácie nemôže byť len subjektívnym uspokojením, ale je aj službou, ktorá musí zohľadňovať zodpovednosť voči ostatným ľuďom, spoločnosti ako celku a napokon aj voči samému sprostredkovateľovi. Novinári, to je veľká téma aj na pobavenie aj rozčúlenie. Niektorí by sa mali zdokonaľovať v profesionalizácii informačných zdrojov. Motivácie na podfarbenie nezávislých článkov sú rôzne. Môže to byť vlastné presvedčenie, ekonomická zainteresovanosť, nenávisť až pomsta, služba vyššiemu cieľu.
Aj v dnes renomovaných médiách sa nájdu aktivisti a naopak v alternatíve sa vyskytne kvalita, často frustrovaná. Je dobré čítať čo najširšie spektrum zdrojov informácií, aby si človek aj so štipkou rozumu rozvíjal schopnosť vyberať analyzovať a syntetizovať si svoj unikátny názor, ktorý mu nikto nesmie vziať. A akýkoľvek novinár by mal zabŕdnuť aj do opozičného tábora a s nadhľadom, nie penou pri ústach vyprodukovať článok, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani o niekoľko rokov. Treba sa posúvať na vyššiu, objektívnu a profesionálnu úroveň poskytovania zdieľania faktov a informácií a nezabetónovať sa v subjektívnej rovine pocitov a dojmov bez relevantných podkladov.
Ku všetkej úcte k mnohým novinárom, niekedy by sa tá ich žurnalistika mala písať v úvodzovkách, lebo to čo robia niektorí, nemá nič spoločné s novinárskou prácou. Ak novinárom chýba objektívna reflexia udalostí a nemajú vlastnú sebareflexiu, potom čítať takéto posolstvá je strata času. Jediná cesta je nastaviť štandardy, aj v súkromných médiách a dodržiavať ich. Tu neplatí flexibilita pri prezentovaní pravdy, tu platí profesionalita, etika a obyčajná slušnosť. Pri nekvalifikovanom fungovaní žurnalistiky si potom občan vytvára svoje, podľa vlastných skúseností, pocitov a poznatkov závery. O nejakú istotu sa musí oprieť, keď vonkajšia je neistá, nestabilná, musí sa opierať o seba. Preto každý realitu aj poznatky vidíme inak. Ale nie som si istý, či je to dobrá cesta.
Novinárčina musí teda byť objektívna, nezávislá a predovšetkým postavená na konkrétnych faktoch s cieľom pravdivého informovania verejnosti. Vydajme sa cestou rozumu a argumentácie.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Úder klincu priamo na hlavu! Súčasná doba je náročná na čas a energiu. Naši zamestnávatelia od nás vyžadujú, aby sme v práci odovzdali zo seba všetko. Koľko z nás je takých, ktorí z práce večer neprichádzajú vyšťavení a ešte s balíkom papierov, ktoré si musia do zajtra pozrieť alebo odložených e-mailov v notebooku, na ktoré ešte v ten deň večer musia odpovedať? Celkom objektívne – zamestnaní ľudia majú málo času na to, aby si o dianí vo svete tvorili mienku sami, nezávisle a ešte si informácie overovali. O to väčšia zodpovednosť je na novinároch – profesionáloch. Lebo potom sa v diskusii s inteligentným vysokoškolským učiteľom, napríklad o dianí na Ukrajine, stretnem s replikou: „Ja tomuto nerozumiem, ale rozhodol som sa, že budem veriť Denníku N, a tam píšu niečo celkom iné, ako mi hovoríš.“
Pravda nikdy nie je výsledkom rozhodnutia alebo viery!
Výborne otvorená téma. Dlhodobo aktuálna a veľmi dôležitá. Rozhodli sme sa, že si na kvalitu práce slovenských novinárov posvietime pozornejšie. Ako? Nechajte sa prekvapiť, čoskoro na našich stránkach.