Obrázok od GrumpyBeere z Pixabay

Október je mesiac, ktorý v plnej kráse čarovných farieb zaujal svoje miesto. Október je zároveň mesiac, ktorý je aj oslavou jesene života. Keď som po skončení Filozofickej fakulty UK svoju profesijnú rolu okrem iného orientoval aj na sociologické problémy starnutia, staroby a tanatológie u onkologických pacientov, môj pohľad bol iný ako teraz, keď sa už cítim vyzretý a skúsený.
Motívom písania krátkeho komentára je túžba zmeniť pohľad na tých, ktorí nám odovzdali svoju múdrosť a životné skúsenosti. Ak to pomôže otvoriť oči, srdcia a načúvať, tak to malo zmysel.
Život a zdravie je najväčšia individuálna hodnota. Cieľom každej spoločnosti je ho chrániť, cieľom zdravotníctva je ho udržiavať a dôležitá je prevencia, kde máme veľké rezervy prinavracať nádej na dlhodobé zdravie. Každý raz príde na hranicu uvedomenia si, že starne, a príde čas, keď bude zomierať. Len niekomu o tom nevadí rozprávať, a iný nechce o tom počuť ani za svet. Orgánové systémy a postupne aj celý organizmus sa opotrebúva, niektoré funkcie vyhasínajú a každý človek sa vyrovnáva s týmito zmenami na úrovni svojho tela, psychiky a duše ako vie. Veľmi podstatná je podpora od najbližších a pocit užitočnosti v najbližšom kruhu, pokiaľ si človek užíva zaslúžený odpočinok. Táto potreba užitočnosti je dôležitá pre každého človeka, v každom veku lebo dodáva jeho životu zmysluplnosť bytia a žitia. Ak je ešte vo vyššom veku aktívny (spoločensky, profesijne, pohybovo), uvedomovanie si veku a vzdorovanie zmenám je pre človeka jednoduchšie. Ale sú aj takí, ktorí by svojou aktivitou mohli zahanbiť aj oveľa mladších. Veľmi podstatné je voľný čas pokryť rozumnou aktivitou, ktorá je prospešná pre blízke ale aj širšie okolie a ak sa dá obohacovať produktami tejto činnosti okolie, či už blízke a vzdialené tak, aby senior podľa možností čo najviac zažíval pocity užitočnosti a šťastia, premietnuté v sebarealizácii. Potreba spoločenského dialógu na tému starnutia, zomierania a odchádzania človeka sa musí stať nevyhnutnou aj v súvislosti s narastajúcim počtom úzkostných a panických porúch.
Myslím si, že jedným z dôležitých cieľov každej spoločnosti by malo byť podporovať maximálne predlžovanie prvej fázy staroby, aby tá druhá fáza netrvala nežiadúco príliš dlho. O týchto ľudí majú mimoriadny záujem aj politici, pretože títo seniori volia v oveľa väčšom percente ako mladé vekové skupiny.
V druhej fáze ako kľúčové hodnotím vytváranie podmienok pre sociálne kontakty, udržiavanie seba-opatery a nezávislosti u seniora, zvládnutie smútku, úzkosti a depresie na profesionálnej a ľudskej úrovni, adekvátnu sociálnu starostlivosť tam, kde ju nedokážu, nevládzu alebo nechcú poskytovať príbuzní a v neposlednom rade paliatívna starostlivosť ktorá by zabezpečila dôstojnosť posledných chvíľ a zomierania.
Aké posolstvo teda napísať o dôstojnosti k starobe?
Nesústreďoval by som to len na túto otázku. Vnímam to tak, že to samostatne, bez úzkeho kontextu s celým politicko-ekonomickým systémom ani to nie je riešiteľné. Potrebná je sústredená starostlivosť a pozornosť blízkych a úcta a starostlivosť spoločnosti – nie ako proklamatívna téza, ale ako zvnútornená pravda.
Taktiež odvrátením spoločnosti od konzumného životného štýlu, ku skutočným hodnotám, by toto posolstvo nadobudlo nový význam v zmysle samonápravy celej spoločnosti. Dôležité je, aby človek ostal človekom za každých okolností a svoju človečinu si aj chránil.
Je smutné, že na tank sa dokážeme skladať, a na zlepšenie kvality hospicov nie, pričom sa to týka väčšiny z nás…
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Bolo by chybou chápať komentár Dušana Piršela len ako apel na zlepšenie starostlivosti o starnúcu generáciu. Bolo by veľkou chybou žiť v presvedčení, že táto starnúca generácia už spoločnosti odovzdala zo seba všetko, a je už len prijímateľom a nemá čo spoločnosti poskytnúť. Nie je náhodné, že slovo „múdrosť“ sa nám skôr asociuje so starobou, než s ambicióznou mladosťou. Mladosť žije v krátkodobých intenzívnych cykloch a ešte nemôže mať životnú skúsenosť z dlhodobých dôsledkov. Nie je schopná ich vidieť.
Som presvedčený, že jedným z faktorov, ktorý zhoršuje dnešnú globálnu krízu na Západe, je podceňovanie životných skúseností starnúcej generácie, ktorá prerastá až do neschopnosti tieto skúsenosti akokoľvek zužitkovať.
Ale, milí seniori, nestrácajme nádej. Optimisticky dúfam, že generácia našich vnúčat bude tradične rebelovať voči svojim rodičom a naše skúsenosti možno ešte ocení. Nevzdávajme to!