Milan Rúfus: Zvony (báseň)

Aj ty už občas počuješ
smrť suchým bičom práskať.
A hádaš, či je ďaleko
alebo blízko od hrobu.

Zvon domova to zazvonil.
Kadlúbka. Hnev i láska
v nej odlievali tvoju podobu.
Studnička pamäť. Hmatajúc
sa napiješ a že i zrkadlí,
pomaly čítaš z hladiny
svoju tvár. Prezrieš, umyješ si špinu
a utrieš pot – to temné od hliny,
čo si nedal i čo ti ukradli.
A takto prosíš mŕtvu domovinu:
Buď trpezlivá, vydrž pod nami.
A sprevádzaj nás v tomto ťažkom čase.

Jak matky ticho pohybujú perami,
keď dieťa vraví báseň.