Marianne Moorová: Čo sú roky?

V čom leží naša nevinnosť,
v čom vina? Všetci sú nahí, nikto
bezpečný. Odkiaľ ten čudný hosť,
odvaha: nezodpovedaná otázka,
pochyba neodbytná –
nemo čo volá, hlucho načúva – ktorá
v nešťastí, ba i v smrti
povzbudzuje iných
a v porážkach vlastných

duši silu vlieva? Preveľmi
hlboko vidí, veľkú radosť zná,
kto chápe, že sme smrteľní,
a v tomto uväznení povznáša sa
nad seba tak ako more
v úžine skalnej, hoc zo všetkých síl bije,
predsa z pút neunikne –
a v svojom podľahnutí
nachádza život nový.

Ten, v kom silné city planú,
koná takto. Takisto aj vták
cez pieseň voľne vyspievanú
rastie a mocnie, hoci ho klietka väzní.
A ten spev netíchnuci
vraví nám: spokojnosť je čosi prízemné,
ó, aká čistá je radosť!
A totohľa je časnosť,
a totohľa je večnosť.

(preložil Ján Vilikovský)