Mária Rázusová-Martáková: Umenie života

Dedinský chlapec išiel popri sklepe
a vo výklade uzrel husličky;
kedysi počul, ako malý slepec
na takých hral konča ich uličky.
Už vtedy, že bol bezbranný a malý,
prudko sa uniesť čudným zvukom dal:
srdiečko otvoril sťa prázdny kalich,
by sa doň zázračný ten nápoj lial.
A keď sa modlil, kľačiac na posteli,
zas preto, že bol taký maličký –
videl, jak letí nad ním anjel biely,
a počul hrať i jeho husličky.

Keď zimný víchor dohrmel vše z diale
a vbiehal výskajúci do skulín,
tu chlapec potme ostril ušká malé,
by husieľ jemný zvuk v nich počuli.
A dlhé časy srdce nasládzal si
vidinou omamlivo čudesnou,
jak husle tajomné sám do rúk vzal si
a sám z nich púšťal pieseň za piesňou.

Dostal sa chlapec z viesky pod horami
do mesta zázrakov a vábidiel –
tu očarený vymkne sa z rúk mamy:
za sklenou tabľou – husle uvidel…
– Kúpte ich,kúpte! – prosí nielen ústy,
lež celým telom za nimi sa chvie.
Mať sa aj vzoprie – syn však nárek spustí,
až ona s hanbou vojde do tých dvier.

O chvíľu chlapček balík tisne na hruď –
neverí vyčkať, až ho otvorí…
ach, len už domov, na voz chytro sadnúť
a potom po záhumní do hory!…
A už aj trieli – husle stíska v ruke
– jak vtač on piesne pustí do diali! –
Zatiahne raz – i stŕpne v hroznej muke:
aké to zvuky husle drahé vydali?
Probuje zas – a miesto melódie
zas bičík na strunách len zakrákal…
splašene ako zvon mu srdce bije:
nie! Toto chlapec nikdy nečakal! –

Skúsi to zas – a taký cit ho zdlávi,
sťa by mu soli vsypal do rany; –
chlapec sa hodil do vysokej trávy
a plakal rozčarený – sklamaný.
V povetrí holub krídly nad ním mával,
korennou vôňou opájala stráň,
a on – ach, prvý sen svoj pochovával
a večné slnce dívalo sa naň…

Nie, vtedy neznal, čo raz zvedieť musel,
keď už svet bol mu učiteľ i mať –
že kto chce čistý tón od svojich husieľ,
musí sa najprv dlho učiť hrať,
že život sám – sú husle rozohrané
a jeho tóny nie vždy obstoja
a pravé krásno nie je nikdy dané
za drobnú mincu lacno – bez boja!