O nezáväznosti vynútených sľubov
Keď sa potupení konzuli s odzbrojeným vojskom vrátili do Ríma, vystúpil v senáte Spurius Postumius a vyhlásil dohodnutý mier za neplatný, pretože ho neschválil rímsky ľud. Je vraj len záležitosťou tých konzulov, ktorí ho uzavreli, a preto nech ich Rím vydá Samnitom a tak sa zbaví ich záväzku. Na svojom návrhu trval tak dlho, kým naň senát pristúpil. Postumius a ostatní odišli so správou k Samnitom, ale osud im bol naklonený a Samniti ich opäť prepustili. Po návrate do Ríma získal Postumius za svoje riešenie kritickej situácie vlasti väčšiu vážnosť, než Pontius za neskoršie víťazstvo nad Samnitmi.
Na tejto historickej epizóde sú zaujímavé dve veci: jednak prekvapujúce zistenie, že ani porážka nemusí pre vojvodcu znamenať všeobecné opovrhnutie, ak sa mu podarí nejako porážku napraviť, alebo dokázať, že ju nezavinil. A druhou vecou je dôkaz historickej praxe, že vynútené dohody, na ktoré pristúpili jednotlivci, nie sú pre štát záväzné. Nie je to v dejinách ojedinelý príklad. Aj v našej dobe sa vyskytujú a dotyčné štáty to nijako nezahanbuje. Mnohí vládcovia idú ešte ďalej, a keď zanikne pôvodná príčina ich sľubu, svoje slovo jednoducho nedodržia.
Dodatok Mariána Moravčíka
Pre nás, prenesene, týmto poučením Machiavelli ilustruje silu ľudového hlasovania (referenda) v republike. Akékoľvek rozhodnutie prezidenta alebo premiéra (s dočasným mandátom vo funkcii) je možné interpretovať ako konanie jednotlivca, ktoré neschválil ľud. Predvolebné sľuby aj volebné programy strán, sú spravidla formulované tak všeobecne a hmlisto, že konkrétne činy politika môžu byť často v priamom rozpore s nimi. Nehovoriac už o tom, že väčšina politikov sa riadi poslednou Machiavelliho vetou a keďže príčinou ich sľubov sú voľby, keď sa tieto stanú minulosťou, netrápia sa dodržaním svojho slova.
Práve preto by sa priama a všeobecná vôľa občanov, vyjadrená v referende, mala stať základom právneho poriadku republiky.
Pridaj komentár