O tom, ako sa v Ríme zrodil zákon o pôde a aké nebezpečné je naraz zavádzať niečo nové, čo sa prieči starým tradíciám.
Už dávni mudrci objavili, že človek ťažko znáša ústrky, ale prílišné dobro sa mu tiež skoro preje, takže vo výsledku sú účinky obidvoch vecí totožné.
Príroda nás už stvorila takých, že vždy túžime po niečom viac, než môžeme dosiahnuť, z toho sa rodí nespokojnosť s tým, čo máme, a boj medzi ľuďmi aj národmi. Jedni sa boja o to, čo už dosiahli, druhí sa snažia získať o niečo viac – a hneď hrozí vojna, ktorá jedných povznesie a druhých rozdrví.
Táto úvaha je sa zaoberá príčinami, prečo sa rímsky ľud neuspokojil so svojimi zástupcami – tribúnmi a prečo začal túžiť po ďalších výhodách. Dotiahol to až tak ďaleko, že sa pustil do boja so šľachtou o úrady a majetky, na ktoré sú ľudia citliví, rozpútal sa o zákon o pôde a nakoniec doplatila celá Rímska republika.
Usporiadané republiky by mali udržovať blahobyt štátu, ale nie ľudu, a preto sa domnievam, že v tejto veci boli Rimania vo svojej ústave príliš veľkorysí. Neskôr potom buď museli denne tento problém riešiť, alebo zas museli jeho riešenie odkladať a spätnou platnosťou potom vyvolávali búrky nespokojnosti, lebo spočiatku to malo svoje opodstatnenie, ale neskoršia prax sa zvrhla.
Nech už to bolo akokoľvek, faktom zostáva, že vždy sa objavili nepokoje, keď sa začal riešiť zákon o pôde. Mal dva články: podľa prvého mohol každý občan vlastniť len určitú výmeru pôdy a druhý hovoril, že pôda ukoristená v boji sa rozdelí medzi ľud. Obidva články teda boli v neprospech patricijov – držali na uzde všetkých väčších latifundistov a ani do budúcnosti im neposkytovali žiadne vyhliadky na obohatenie. Tieto články pochopiteľne poškodzovali mnohých vplyvných mužov, a tí sa proti nim často ohradzovali v domnení, že tým prospievajú stabilite štátu.
Patricijovia sa snažili zdržovať uvedenie jednaní o pôde do života, často podnecovali štát k vojnovým výpravám a snažili sa vnášať medzi tribúnov rozpory. Rím sa zas bránil tým, že ich vysielal do vzdialených dobytých krajov ako správcov kolónií. Ale ani toto sa nezaobišlo bez svárov, lebo každý chcel mať pôdu radšej v Ríme ako v kolónii.
Nepokoje trvali tak dlho, kým nebola pôda v blízkom okolí Ríma rozdelená do poslednej piade. Potom sa ľud zdanlivo upokojil: netúžil po pôde na dobytých územiach, lebo bola príliš ďaleko, a v blízkosti už žiadna nebola. Naviac Rimania neskôr porazeným nepriateľom neodoberali pozemky a ak áno, prideľovali ich správcom kolónií.
Spory o pôdu teda vyhasli a ako žeravé uhlíky v popole tleli kdesi v zabudnutí, až do nástupu bratov Gracchovcov. Keď sa však tieto spory znova rozhoreli, spálili aj celú Rímsku republiku. Medzi ľudom a šľachtou totiž došlo k ozbrojeným potýčkam. Orgány verejnej moci nedokázali zastaviť krviprelievanie a znova nastoliť poriadok, takže každá strana si zvolila svojho vodcu. Ľud Maria, ktorého zvoli za konzula štyri razy po sebe a on sa potom ešte trikrát prehlásil za konzula sám, a šľachta si z bezradnosti vybrala Sullu. Vypukla občianska vojna, šťastie sa striedavo klonilo raz na jednu, raz na druhú stranu, až šľachta napokon po nekonečnom krviprelievaní zvíťazila.
Spor sa potom otvoril znova v dobe Caesara a Pompeia. Keď došlo k boju, zvíťazil Caesar a stal sa v Ríme prvým samovládcom. Tým republika zanikla a občania mesta už nikdy nezískali späť stratenú slobodu.
Tým skončil aj boj o zákon o pôde. Na inom mieste som písal, že napätie medzi senátom a ľudom bolo hnacou silou rozkvetu slobôd v Ríme a vďaka nej vznikol rad všeobecne prospešných republikánskych zákonov. Môže sa teda zdať, že moje terajšie tvrdenie o zákone o pôde je s tým v rozpore a vyvracia to predošlé. Ale nie je to tak a stojím si za obomi. Ambície a ziskuchtivosť šľachty sú také silné, že im republika musí čeliť od prvej chvíle všetkými dostupnými prostriedkami, inak zahynie. Už to, že Rímska republika dokázala vzdorovať záhube viac ako tri storočia, svedčí o tom, že k zániku by došlo už oveľa skôr, keby nebolo spomínaného pozemkového zákona a mnohých ďalších, ktorými plebejci šľachtu obmedzovali.
Bratia Gracchovci mali síce chvályhodný zámer ukončiť raz a navždy trenice a zaviesť v Ríme poriadok, ale chýbali im politické znalosti a múdrosť. Namiesto radikálneho presadzovania daného zákona, a dokonca s rozsiahlou spätnou platnosťou, čo zákonite muselo vyhrotiť situáciu a vyvolať vzburu, by bolo múdrejšie riešenie odložiť a katastrofu oddialiť vyčkávacou taktikou, ktorá by mohla otupiť ostrie rozporov a možno nemuselo dôjsť až k občianskej vojne.
Dodatok Mariána Moravčíka
K tejto téme by sa dalo písať ešte veľa, no pripomeniem hlavne varovanie, že od prvých chvíľ republiky je nutné obmedzovať rozlet ambicióznych a ziskuchtivých vrstiev, inak republika škaredo doplatí. Našej Slovenskej republike sa to už stalo. Ziskuchtivé entity (vrátane kriminálnych) sú obmedzené len málo, lebo oni boli v centre diania už od vzniku našej novodobej republiky a pri delení (rozkrádaní) federálneho národného majetku. Varovanie Machiavelliho sa vyplnilo do konca, lebo moc v našej republike má oligarchia a demokracia so slobodou sú už dávno zabudnuté pojmy.
Machiavelli nás ďalej varuje, že keď budeme chcieť pomery napraviť, mali by sme dať pozor na prílišný radikalizmus, lebo by mohol viesť k občianskej vojne.
