V tomto článku sa pokúsim preskúmať, čie slovo a spojenectvo je pevnejšie, na koho sa dá lepšie spoľahnúť, či na republiku, alebo na jednotlivých vládcov.
Nie je to ľahká úloha, lebo príklady z minulosti aj z prítomnosti nesvedčia ani pre jednu z oboch strán jednoznačne.
Pokiaľ ide o vynútené zmluvy, môžem pokojne povedať, že ich nedodržovali a ani nebudú dodržovať ani republiky, ani panovníci. Ak z dodržania slova hrozí nebezpečenstvo alebo zánik, nedodrží ich nikto.
Keď sa Demetrios, ktorého prezývali Obliehateľ miest, chcel pred svojimi nepriateľmi uchýliť do Atén, ktoré mu za mnohé boli zaviazané, mesto ho neprijalo, lebo sa oprávnene obávalo následkov. Keď Caesar porazil Pompeia v Thesálii, hľadal Pompeius útočisko v Egypte u Ptolemaia, ktorému dopomohol k moci. Ten sa mu však odvďačil tým, že ho dal zavraždiť. Atény aj Egypt mali rovnaké pohnútky – obávali sa o svoju bezpečnosť – avšak republika sa predsa len zachovala ľudskejšie.
Keď je nedodržanie záväzku spojené s okamžitým rizikom pre štát, preukazujú republiky aj vládcovia rovnakú vernosť, aj keď im skaza hrozí v budúcnosti. Z republík takto doplatili obyvatelia mesta Saguntum v Hispánii, ktoré doplatilo na svoje spojenectvo s Rímom, u nás Florencia v r. 1512 za spolok s Francúzskom.
Ak posúdime rôzne príklady záväzkov za rozličných situácií, môžeme predsa len povedať, že republiky bývajú stálejšie ako panovníci. A aj vtedy, keď kvôli vlastnej bezpečnosti svoje záväzky nedodržia, chovajú sa menej drasticky a rozvážnejšie, lebo ich rozhodovacia mašinéria je zdĺhavejšia a rozhodujú sa pomalšie.
Spolky a záväzky sa rušia vtedy, keď má z toho štát alebo vládca prospech. Aj vtedy sú však republiky spoľahlivejší partneri, lebo panovníkovi často stačí malá momentálna výhoda a už nedodrží slovo, zatiaľ čo vernosťou republiky nemusí otriasť ani ten najväčší prospech, aj keď ho má na dosah.
Themistokles raz navrhol Atéňanom, že má skvelý a pre verejné blaho veľmi výhodný plán, ale že ho nemôže zverejniť a dať odsúhlasiť všetkým. Ľud si teda zvolil Aristeida, aby sa stal Themistoklovým dôverníkom, a dal mu plnú moc, aby v jeho mene rozhodol, či plán uskutočniť. Themistoklovým zámerom bolo zmocniť sa alebo zničiť všetky cudzie grécke lode, ktoré sa nachádzali blízko Aténskeho pobrežia. Atény by sa tak razom stali vedúcou námornou mocnosťou Grécka. Aristeides ľudu oznámil, že plán je síce výhodný, ale veľmi nečestný. A to stačilo, aby ľud nesúhlasil.
Filipa Macedónskeho a mnohých ďalších panovníkov by za takýchto okolností vôbec netrápila morálna stránka problému. Veď z histórie vieme, že často väčšinu toho, čo nadobudli, získali vďaka porušovaniu zmlúv. Preto tvrdím, že republiky sú aj v plnení zmlúv a záväzkov spoľahlivejší než jednotliví panovníci.
Dodatok Mariána Moravčíka
Myslím, že Machiavelliho závery môžeme zovšeobecniť v tom zmysle, že aj ústava a zákony vlastného štátu sú svojim spôsobom „zmluvou“ s vlastnými občanmi. V novodobej „zastupiteľskej demokracii“ majú podobný charakter aj predvolebné sľuby. Máme vlastné skúsenosti, že individualisti majú menší vnútorný problém s porušovaním sľubov a zmlúv s vlastnými občanmi, ako kolektivistické politické skupiny.
Veľmi čerstvá skúsenosť nám ukázala aj to, aké smiešne a krátkozraké je snažiť sa „plniť záväzky voči spojencom“ aj na úkor vlastných občanov a štátnych záujmov. Na jednej strane môže prezident USA kedykoľvek uprednostniť záujmy vlastnej krajiny pred záujmami zanedbateľne významného spojenca, a na druhej strane môže susedný štát kedykoľvek mávnuť rukou nad všetkou poskytnutou pomocou a uprednostniť svoje krátkodobé ciele. Stratégia stavania bezpečnosti Slovenska na „pilieroch“ medzinárodných zmlúv a záväzkov je tým spochybnená.
