O tom, že do zborenia starých poriadkov a do zavádzania reforiem sa môže vláda pustiť bez problémov len vtedy, ak zachová zdanie, že sa vlastne nič nemení.
Keď sa má zmeniť zabehaný poriadok života a ľud sa má s tým zmieriť a ostať pokojný, vládca urobí najlepšie, ak predstiera, že sa vlastne nič nedeje a všetko ostáva pri starom. A to aj vtedy, ak sú novinky prevratné a pre ľud zatiaľ neznáme. Ľudia totiž veľmi ľahko uveria zdaniu a nekonfrontujú ho so skutočnosťou.
Rimania túto pravdu objavili už v začiatkoch republiky a nedali konzulom k dispozícii viac liktorov, než mali za kráľovstva, a naopak, udržiavali tradičnú každoročnú slávnosť obetovania, aj keď obeť v nových podmienkach už nevykonával kráľ, ale zakaždým iný poverený muž, ktorého nazývali kráľom obete a podliehal veľkňazovi. Chceli sa vyhnúť, aby zrušenie jedného bezvýznamného zvyku vyvolalo pobúrenie a sentiment po starých časoch.
Keď teda vieme, že všetko nové vyvoláva nedôveru a neistotu, rozum radí ponechať aspoň vo vonkajších znakoch ilúziu nemennosti. Keď napríklad meníme funkčné obdobie členov vlády a rozsah ich právomocí, ponechajme im aspoň staré tituly. Tento postup je vhodný pri každej zmene vládnej formy – či už z kráľovstva na republiku, alebo naopak.
Keď sa pozrieme do minulosti, tak zistíme, že vari len v jedinom prípade, pri prechode z monarchie na tyraniu, sa touto skúsenosťou nemusíme riadiť, ale to si ukážeme nabudúce.
Dodatok Mariána Moravčíka
O tomto by sme mohli rozprávať aj z vlastnej skúsenosti, ako napríklad Václav Havel z balkóna ponad hlavy volal, aby sme neverili strašeniu, že žiadne prevratné zmeny nepripravujú a vôbec, že nám bude len lepšie…
A ono toto Machiavelliho poučenie možno platí aj naopak. Ak niekto ide do ulíc s bubnom na zajace a neúnavne kričí, ako je všetko zlé a všetko treba zmeniť, tak vlastne žiadne veľké zmeny nechce. Snáď len vymeniť hlavy a pohýbať škatule.
Pridaj komentár