Pred rokom sa nám takmer podarilo spustiť novú formu recenzií. Chceli sme sa so skupinkou mladých ľudí porozprávať o niektorých filmových dielach. Zaujímalo nás, ako rôzne sa časovo vzdialené generácie pozerajú na niektoré, najmä staršie, filmové diela.
Zámer bol zatiaľ neúspešný, začali sme, nedotiahli do konca, no aj tak by bolo škoda neuverejniť aspoň niečo. Predovšetkým – veľmi príjemné prekvapenie – mladí ľudia na diskusiu vybrali filmové spracovanie divadelnej hry Kým kohút nezaspieva od Ivana Bukovčana. Verím, že obsah hry väčšina našich čitateľov pozná, lebo ide o maturitnú otázku zo slovenského jazyka, ale pre istotu pripomeniem, že zobrazuje situáciu z neskorej jesene 1944 po potlačení Povstania, keď v istej nemenovanej obci došlo k zavraždeniu príslušníka Wehrmachtu. Miestny veliteľ nechal zaistiť 10 náhodných občanov a vyhlásil, že ak sa do rána nenájde vinník, všetci budú popravení.
Veľmi oceňujem, že práve táto téma v mladých dušiach rezonuje, ale aj to, akým spôsobom k tejto téme, práve teraz veľmi aktuálnej, pristupujú. Vysoko oceňujú herecké výkony všetkých, ktorí stvárnili hrdinov filmu. Je povzbudivé, že mladí ľudia vidia rozdiel oproti súčasnej úrovni slovenského herectva, najmä v televíziách. Dokázali sa tiež veľmi presvedčivo vžiť do postáv v deji filmu, keď každému na obrazovke išlo o život a bolo veľmi ťažké niečo proti tomu podniknúť. Bytostne však odmietli, podobne ako všetci ostatní zadržaní, riešenie holiča Uhríka, ktorý v afekte zabil všetkým neznámeho Tuláka a navrhol jeho označiť za vraha vojaka.
Emocionálne ich zasiahla aj „nemecká matematika“ s pomerom 10 slovenských životov za 1 nemecký.
Výber diela ma potešil aj preto, že vďaka mainstreamovému znevažovaniu všetkej slovenskej tvorby spred roka 1989 pomaly zabúdame, akých skvelých sme mali dramatikov. Ivan Bukovčan si za toto dielo zaslúži absolutórium. Už prvé scény divadelnej hry, ktoré sa ani nedostali do filmu, jemnou erotikou medzi prvými zatknutými – študentami Fankou a Ondrejom, vytvoria dramatické napätie medzi životom a smrťou, keď postupne pochopia, že ich sny o spoločne prežitej láske sa možno nikdy nesplnia. Bukovčan touto scénou vtiahne diváka do deja a dialógmi ho, s prispením virtuozity najlepších slovenských hercov, udržuje v napätí až do konca.
Až spätne si človek uvedomí veci, ktoré by sa v reálnom živote udiali inak, ale nie je to podstatné. Hra nie je o udalosti, ale o nás, o charakteroch ľudí, ktorí prežili dobu Povstania, aj o našich charakteroch všeobecne. Autor nám postupne všetky postavy predstaví tak, že uvidíme ich dobré i zlé stránky. Je to z ľudskej stránky obdivuhodné, lebo hra vznikla v čase ideologického zjednodušovania, napriek tomu Ivan Bukovčan uprednostnil človečinu a realizmus. Nikto na svete nie je jednoznačne zlý, ani jednoznačne dobrý, ani v takýchto na život a smrť vyhrotených situáciách.
Dokonca ani slovenský Nemec Fischl, kolaborant, u ktorého je nemecký veliteľ ubytovaný, nie je zápornou postavou. Celú noc sa snaží ovplyvniť nemeckého veliteľa, aby zmenil svoje rozkazy, udržuje nádej zatknutých a snaží sa im situáciu uľahčiť, pričom tiež riskuje, že dôverčivosť veliteľa sa kedykoľvek môže obrátiť na podozrenie s okamžitým trestom. Pritom sa medzi rečou ukáže, že viacerí zo zatknutých mu len nedávno v búrke Povstania ublížili.
Uvedomíme si, ako to veľmi kontrastuje s tým, ako sa k svojim spoluobčanom chovajú dnešní „kolaboranti“, ktorí by slušnosťou a ľudskosťou k oponentom neriskovali nič, okrem nejakých odmien v zamestnaní. Fischl svoj postoj, prečo sa môžu spoľahnúť, že im pomôže, koľko sa bude dať, vyjadril replikou (a tú by si mali všetci dnešní „zásadoví“ vytesať do kameňa a denne čítať):
„Každá vojna sa raz skončí… A nech sa skončí akokoľvek… ja chcem aj naďalej žiť medzi vami v pokoji, bez výčitiek a nenávisti! Toto mesto je aj mojím mestom… vo vašich cintorínoch sú aj hroby mojich predkov… hovorím tou istou rečou ako vy… táto krajina je aj mojou vlasťou!“
