Ilustračný obrázok: Pixabay
Iteľmenský folklór (Kamčatka) s naratívom tvorenia severných a južných vetrov, so šamanským prvkom v obraze Veľkého Havrana zapísaný v roku 1901 ruským antropológom V. I. Jocheľsonom, preložený z anglického originálu Kutq and his Sons-in-Law, the Winds, pre slovenské publikum prvýkrát.
Bolo to v čase, keď žil Veľký Havran. Kutchu žil so svojou ženou Miti. Mali dve dcéry, Sinanevt a Yineaneut, a dvoch synov – Ememkuta a Tyžil-Kutcha. Severný vietor dvoril ich staršej sestre a oženil sa s ňou. Nastalo mrazivé počasie a bola taká zima, že ľuďom počas pobytu vonku kvapkala z končekov prstov krv. Veľký Havran sa na zaťa veľmi hneval. V tomto čase prišiel k jeho druhej dcére dvoriť Južný vietor a oženil sa s ňou. Počasie sa zmiernilo. Začalo pršať, bolo vlhko a teplo. Veľkého Havrana zmena potešila.
Sinanevt porodila syna. Muž jej hovorí: ,,Pokiaľ budem s vami, v tejto krajine bude jasné počasie, keď však odídem, zostane tu neustále vlhko.“ Čoskoro manželku opustil a odišiel preč. Okamžite začalo pršať – nastali silné prívalové dažde, ktoré nie a nie prestať. Všetko živé hladovalo – ľudia, zvieratá, stáda. Veľký Havran prišiel o obočie, ktoré mu z vlhkého počasia spadlo, Ememkut zasa o polovicu vlasov. Nebolo jedla ani u nich a hladovali. Sinanevt kŕmila svoju matku kúskami jedla, ktoré zbierala okolo domu. Jedného dňa Sinanevt vzala kožu z tuleňa a ušila odev pre svojho malého synka, obliekla ho a povedala mu: ,,Choď do krajiny svojho otca a skús ho nájsť. Ja budem čakať tu na teba, pokiaľ sa mi vrátiš, spolu s našimi ľuďmi. Buď vydržíme a prežijeme, alebo zomrieme od hladu.“
Chlapec odišiel hľadať svojho otca. V horských priesmykoch naďaleko od domova svojho otca spadol od únavy. Z domu vyšla sestra Severného vetra a v priesmykoch uvidela niečo ležať. Vošla dnu a hovorí bratovi: ,,Túlaš sa svetom a nič nehovoríš o tom, čo tam vidíš. Možno si niekde nechal svojho syna, a možno je to práve on, kto leží v priesmyku od hladu a vyčerpania. Choď ihneď tam a priveď ho sem!“
Severák išiel do priesmyku, zobral chlapca na ruky a priviedol ho do domu. Vyzliekli ho z tulenej kože a obliekli ho do teplej ovčej vlny. Potom mu sestra hovorí: ,,Túlaš sa svetom a nič nehovoríš o tom, čo tam vidíš. Možno si niekde nechal svoju ženu, a možno je to práve ona, kto teraz hladuje bez tvojej pomoci. Choď ihneď za ňou a priveď ju sem!“
V tom čase zoslabnutá Sinanevt vyšla z domu a v diaľke pred sebou uvidela slabý pruh svetla. Pomyslela si na muža i syna: ,,Boli časy, keď sme žili v dostatku a nikdy sme necítili hlad. Teraz však všetci zomierame.“
Vyšla aj Miti: ,,Bola to hlúposť tešiť sa iba z Južného vetra. Suchý zať nám priniesol jedlo a hojnosť, vlhký zať nám prináša iba hnilobu a hlad.“
Vtom sa začala vyjasňovať obloha a nad obzorom sa objavili jasné zore. Vzduch zosilnel a konečne zadul severný vietor. To sa vracal jej muž – Severák. Veľký Havran vyhnal Južný vietor z domu. Od tej doby mali všetci dostatok jedla a nikdy nehladovali. To je všetko.[1]
[1] JOCHELSON, W. 1905. The Koryak. Religion and Myths. № 133. New York: Leiden, s. 333 – 334.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
