Kto garantuje stabilitu eura?

Súčasná inflácia znižuje hodnotu eura. Niektoré krajiny EÚ, napr. Poľsko a Maďarsko si ponechali svoje meny. No a inflácia vplýva aj na ich meny, teda aj na medzinárodný obchod. Menia sa pomery výmenných kurzov. Verím, že nik nepochybuje o potrebe stability ekonomiky. Pôsobí na ňu niekoľko faktorov, napr. politická stabilita, čo my nezažívame, či jedným z najvážnejších sú peniaze, stabilita meny. Kúpil som si dielo D. Orrell: Quantum Economics, The New Science of Money. Aj vďaka  nej ma napadol nadpis úvahy. O kvantitatívnej teórii peňazí píše na viacerých stranách. Je to náročná téma.

 
Predtým ako uvediem jej jadro, najskôr spomeniem, že SME malo pred niekoľkými rokmi článok Nie je euro ako euro.  Našich 100 euro má hodnotu (dá sa nakúpiť) v Bulharsku za 143,60, v Turecku za 140,70; v Maďarsku za 109; v Chorvátsku za 98,80; v  Taliansku za 76,90; v Grécku za 75,90; v Španielsku za 75; v Nemecku za 71,30; v Rakúsku za 68,50; vo Francúzsku za 66,70 a vo V. Británii za 60,20. Musím spomenúť aj výmenný kurz slovenskej koruny a eura pri našom vstupe do EÚ, ktorý bol stanovený na 1: 30,1260 SK. Ani odborná verejnosť sa nedozvedela ako sa stanovil, ale Počiatek (minister financií) ho vopred prezradil tkáčovcom.
Pre hlbšie pochopenie problému, obrátim sa na M. Kopernika. Čitateľovi musím pripomenúť, že medzi tvorcov kvantitatívnej teórie patrí aj M. Kopernik. Praktické problémy obehu peňazí mu boli blízke zato, že mu musel venovať mimoriadnu pozornosť pri výkone hospodárskych funkcií, ktorými ho poverovala fromborská kapitula. Za episkopátu Watzenrodova vždy sprevádzal svojho strýca na rokovania generálneho pruského sejmu, kde sa o problémoch mincí pravidelne rokovalo. Týchto rokovaní sa potom  sám ako delegát Warmie  zúčastňoval a do diskusie zasahoval úvahami o obehu peňazí, ktoré vyústili do návrhu  zásad pruskej monetárnej reformy. Prvá z nich tzv. Úvahy (Meditata) pochádza z roku 1517. Druhý text Traktát o minciach, ktorý vyšiel vo verzii Spôsob razenia mince, ktorý bol hlbšie rozpracovaný a vystúpil s ním na pruskom generálnom sejme v roku 1519. O monetárnych otázkach  hovoril Kopernik 23. III. 1522 na sejme v Grudziaku a jeho rozprava O oceňovaní mince (De estinmatione monete) bola zaznamenaná v protokole stavovského rokovania. Pre snem v Malborku, ktorý sa konal v marci roku 1528, pripravil Kopernik Rozpravu o razení mince, ktorou svoje úvahy ukončil. Táto rozprava obsahovala základné tézy Kopernikovej ekonomickej analýza obehu peňazí.

Problematika pruskej mince  bola neobyčajne zložitá a zároveň neobyčajne závažná. V obehu totiž bolo  mnoho rôznych druhov mincí. V Kráľovskom Prusku mali právo razenia a razili rôzne mince  tri mestá, Gdansk, Toruň a Elblag. Krížiaci mali mincovňu a razili vlastné mince v Královci. Vo vnútornom obehu boli stále poľské kráľovské mince, mince litevské, uhorské aj české. Rôzne druhy mincí mali rôznu hodnotu, a preto bolo v praxi veľmi ťažké stanoviť, v akom pomere sa môžu zamieňať. Najkvalitnejšou mincou bol červený uhorský zlatý dukát. Kráľovské Prusko malo veľký záujem na tom, aby boli razené čo najkvalitnejšie druhy mincí. Tento názor nemal poľský kráľ a preto poľské kráľovské mince  sa pomerne rýchlo znehodnocovali (polgoš Kazimíra IV. Jagellonského  mal v roku 1456 1,184 g striebra, v roku 1492 už iba 0,689 g striebra; v polgrošoch Zygmunda I bolo v roku 1507 iba 0,387 g striebra. Zvlášť nekvalitné mince dávali do obehu Krážiaci. Kopernk povedal , že za takýchto pomerov sú dobré mince neustále vytlačované zlou mincou (ľudia si odkladali dobré mince).
Kopernik nebol stúpencom stredovekej dominiálnej teórie peňazí, teórie výrazne nominalistickej. Nominálnej hodnota mince bola stanovená mincovňou razeným znakom, ktorý nebol vo vzťahu k zrnu drahého kovu, ale bol nezávisle určený rozhodnutím toho, kto mal právo raziť mince. Kopernik ako substancionalista požadoval, aby hodnota mince bola určená zrnom, množstvom v nej obsiahnutého drahého kovu. Iba taká minca môže byť mierou hodnoty tovarov vo vnútornom aj zahraničnom obchode. Kopernik kategoricky vystupoval proti tomu, aby právo raziť mince bolo pre kohokoľvek. Z týchto premís potom vyplynuli zásady návrhu  mincovej reformy. Navrhol razenie mince v Prusku centralizovať do jednej mincovne, v ktorej kráľovská moc má dohliadať na to, aby bola razená minca  dohodnutej kvality.

Základom  pre presné stanovenie hodnoty poľskej i pruskej mince sa podľa Kopernika mala stať najkvalitnejšia a najhodnotnejšia minca, za ktorú pokladal červený uhorský zlatý dukát razený zo slovenského zlata. Panovník mal byť garantom stability novej meny. Návrhom mincovej reformy hájil Kopernik dôsledne hospodárske záujmy Warmie v poľskom štáte. Bol to projekt  revalorizácie  pruskej a poľskej meny.

Dnes máme papierové peniaze. V roku 1911 prvý predseda Ekonometrickej spoločnosti I. Fisher v diele The Purchasing Power of Money, odvodil vzťah súčasnej kvantitatívne teórie peňazí v tomto tvare: MV = PQ (kde M je množstvo peňazí, V je rýchlosť peňazí v obehu, Q je množstvo transakcií), aby objasnil zmeny v úrovni cien P. Bol zavedený aj zlatý štandard. Bol to spôsob vyjadrenia hodnoty meny v menovom systéme. Hodnota meny bola odvodzovaná od množstva zlata. V roku 1971 ho v USA zrušili a potom aj v Európe.

V súčasnosti dochádza k rozsiahlemu tlačeniu peňazí centrálnymi bankami a mnohí ekonómovia začínajú s nostalgiou spomínať na zlatý štandard. Zlatý štandard by sme si v dnešnej dobe mohli predstaviť ako garanta finančnej stability a akúsi červenú stopku pre  rozhadzovačné aktivity vlád. Kto však dnes garantuje kvalitu eura? Vychádzajúc z doby Kopernika mal by to byť predseda EK. Bohužiaľ, ani europarlament a ani naša NR SR ani raz ešte neprerokovávali problémy obehu peňazí u nás a v jednotlivých ekonomikách, či v EÚ.
 
Záver
Uviedol som niekoľko vážnych tvrdení o peniazoch. O dnešných problémoch sa vyjadril  liberálny ekonóm Miltona Friedmana, nositeľ Nobelovej ceny, takto: ,,Súkromné osoby prijímajú tieto kúsky papiera, pretože veria, že ostatní urobia to isté. Súčasný menový systém vďačí za svoju existenciu všeobecnému uznaniu niečoho, čo s istého uhla pohľadu nie je nič iné ako fikcia“. Žiaľ istotu finančnej stability v podobe zlatého štandardu dnes už nenájdeme avšak zlato je aj pre jednotlivcov stále atraktívnym tovarom.

Profesor I. Karvaš napísal dielo Základy hospodárskej vedy, v ktorom má kapitolu Peniaze, ktorá má 86 strán. Dôsledne opisujepäť funkcií peňazí. Dnes reformy smerujú k odstráneniu peňazí. Ani EÚ a ani NR SR nerokujú o stabilizovaní kúpnej sily eura, jednej z mien v rámci EÚ. Máme aj Medzinárodný menový fond.

Pod pôvodný článok pána profesora som vložil tento komentár:

Veľmi zaujímavá téma a zvlášť sa mi páči tá exkurzia ku Koperníkovi. Veľmi rozumný človek. Podľa jeho návrhov vlastne chcel zabezpečiť, aby sa pri všetkých transakciách vymieňali ekvivalentné hodnoty. Za Koperníka, hoci sa nám zdá, že v Poľsku (nielen) bol chaos s mincami, stále bolo možné nájsť algoritmy na presné pomery podľa obsahu kovov. Dnes, keď sú prakticky všetky meny fiktívne, tak je to podstatne väčší problém.
Som s Koperníkom zajedno v kritike nominalistov. Právo emisie prináša súkromnej osobe (banke) nesmiernu ekonomickú výhodu.

Ešte jedna drobná úvaha.
Fisher bol šikovný matematik, ale podozrievam ho, že pri interpretovaní rovnice MV = PQ švindľoval. Matematicky sa dá ktorýkoľvek člen dať na ľavú stranu rovnice, ale to neznamená, že ten matematický vzťah vyjadruje reálnu možnosť ovplyvňovať výsledok.

Čo tým myslím? V tejto rovnici je veličina V – rýchlosť obehu peňazí – odvodená. Všetky ostatné môže nejaká ekonomická entita ovplyvniť priamo (M – emisiou; P – určením cien tovaru; Q – výrobou), ale V sa nedá priamo ovplyvniť – je to výslednica.
Je to podobné ako s niektorými firemnými ukazovateľmi ako „doba obratu prevádzkového kapitálu“ alebo „doba obratu zásob“. Keď ich finančný manažér chce ovplyvniť, musí zmeniť tie charakteristiky, z ktorých sa vypočítava, napríklad znížiť zásoby alebo znížiť prevádzkový kapitál.
Fisher švindľuje, lebo sa tvári, ako keby V bola konštanta.

Späť k téme hodnoty eura. Moja „mena“ ako zamestnanca je hodina mojej práce. Z môjho hľadiska by mi malo záležať, aby sa v čase neznižovala kúpna sila mojej hodiny práce.
No týmto sa dnes žiadny politik nezaoberá ani náhodou.
**********

Dnes doplním ešte toľko, že pred časom sme uverejnili článok kanadského ekonóma Blaira Fixa o inflácii a o tom, že Milton Friedman sa mýlil. Ale po úvahe nad rovnicou, ktorú tu uverejnil pán profesor, a ktorá je kľúčovým argumentom monetaristov o „zhubnom vplyve ponuky peňazí na infláciu“ musím konštatovať, že to nie je len omyl. Od vysokoškolsky vzdelaných matematikov toto nemôže byť nič iné, ako zámerná manipulácia. Milton Friedman zneužil svoju reputáciu nositeľa Nobelovej ceny a indoktrinoval niekoľko liberálno-kapitalistických generácií poučkami, ktoré nie sú pravdivé a slúžia len veľkokapitálu.
Podrobnejšie sa tomu budem venovať v samostatnom článku (o niekoľko dní).